corey-pokračovanie.

-2-

Zišiel som po schodoch. Do tváre mi udrel tupý sladkastý pach, aký býva v nevetraných malých miestnostiach, no po chvíli som ho už necítil. Rozhliadol som sa okolo seba a zdalo sa mi, že som tam už niekedy bol. Na ľavej strane photoshop, vpravo stánok z ovocím, v rohoch odpadky a rýchlo kráčajúci ľudia. Došiel som k stánku a pozdravil predavačku. Pozrela na mňa s úsmevom: „Ty nie si odtiaľto, však nie?“ Nemyslím, že chcela počuť moju odpoveď a tak som položil puzdro s gitarou a vak za stánok do rohu. Bolo to najlepšie miesto o akom som mohol len snívať. No to som vtedy nevedel. Nepáčila sa mi špinavá zem ani nepríjemné osvetlenie, pripomínajúce nemocnicu. Vytiahol som si flanelovú košeľu a sadol si na ňu. Ticho som rozmýšľal, čo bude ďalej. Zajtra sa sem vrátim zas. Aj ten ďalší deň budem spať na tvrdej zemi a flanelke. A o pár týždňov budem mať bradu a s kelímkom v ruke budem prosiť ľudí o pomoc. Neznie to tak zúfalo ako som to vtedy cítil. Objal som si kolená rukami a oprel sa o stenu. „Radšej si nejak schovaj tie svoje zavazadlá“ pozrela sa na mňa predavačka „lebo ich tu zajtra nenájdeš. Zaspíš a sú preč.“ Pozrel som na ňu a potom na tašky. Zviazal som ich šnúrkou od topánky a kŕčovito zovrel rukou. Len sa zasmiala a potom mi hodila jablko: „Aj tak ich nikto nekupuje.“ To bolo posledné, čo v ten večer povedala.

-3-

V tú noc som sa veľmi nevyspal. Ale, nebol som z toho prekvapený, aj keď priznávam, v deň, kedy som opustil domov, som sa cítil voľný a slobodný. Teraz ma bolel chrbát a hlava. Vlasy som mal špinavé a tričko mi páchlo potom a dažďom. Keď som si doma balil veci, predstavoval som si sám seba, ako potulného umelca z ťažkým životom, ľutovaného aj obdivovaného. Keď som sa videl spať na lavičkách vo dne vyhriatymi slnkom a cez noc potiahnuté zamatom tmy, nemyslel som na to, že ma v noci bude budiť chlad a ráno príde v mene hladu, únavy a bolestí. Nečakalo ma nič pekné, ani poetické. Ale, vrátiť som sa nechcel. A nevrátiť sa, znamenalo začať žiť, teda aspoň skúsiť prežiť. Ale keď som vyšiel z podchodu a ranné slnko ma úplne prebudilo, z hlavy mi vyfučali všetky tie ideály a chuť do života. Zviazal som si vlasy. Na dotyk neboli ani zďaleka príjemné. Ktovie aké sú na pohľad. A tak ma napadlo, že zaskočím do toho podniku, kde som bol deň predtým. Napadlo ma, že tam možno uvidím aj toho pekného dredového chlapca. Kráčal som smerom tam a rozmýšľal, keďže som sa nemal s kým porozprávať. Vošiel som, ale bol tam len nejaký neznámy chlapík, ktorý ku mne prišiel a povedal: „Pozri, vécka, sú len pre hostí.“ Asi videl, že nemám v úmysle sadnúť si na kafe, ktoré tam drzo voňalo. „Ale ja...“ snažil som sa na niečo vyhovoriť, no čašník nevyzeral zhovievavo. A vtedy tam došiel dredový chlapec a nechápavo na mňa pozrel: „Nejaký problém?“ Mal pekný mierne hlboký panovačný hlas, priam stvorený na spev a sarkastické poznámky. Prekvapilo ma, že si ma pamätal. „Prišiel si zas na cappucinno a špagety? Usmial sa „Že boli dobré?!“ Môj pohľad sa okamžite nekontrolovateľne zaryl do podlahy a ten druhý odo mňa odstúpil: “Aha, nevedel som, že sa poznáš so Samom, mohol si to povedať skôr. Tak teda v pohode choď...“ Kývol rukou a dredový chlapec, ktorého volal Sam, sa usmial a odišiel za pult. Rýchlo som vbehol na vécko. Šplechol som si na tvár vodu, umyl ruky a prihladil vlasy. Pozeral som sa na svoj odraz v zrkadle. Usmial som sa a zavrel vodovodný kohútik.

-4- Vychádzal som zo sklonenou hlavou. Spodok trička Guns n´ Roses bolo mokré od mojich rúk a čierno červená košeľa, ktorú som mal okolo pása bola dokrčená. Chcel som vyjsť rýchlo a nevzbudzovať pozornosť. Skoro sa mi to podarilo, ale v dverách som sa stretol s dredovým chlapcom. „Nezostaneš na kávu?“ spýtal sa a nenápadne ma vtisol dnu. „Strčil som si ruku do vrecka na rifliach a tváril sa, že niečo hľadám. „Do pekla, zabudol som si doma prachy.“ Pokrčil som plecom. „Tak to dáme na mňa“ usmial sa a ukázal mi stoličku. Kaviareň bola takto zrána prázdna a voňala čistiacimi prostriedkami z predošlého večera. Sadol som si a nevedel, čo mám robiť. „Spravíš nám dve kávy, Peťo?“ zakričal Sam a prisadol si. Peťo začal robiť kávu a ja som stále uhýbal pohľadom. „Ja som Sam“ povedal mi ako päťročnému decku a pousmial sa. „Corey“ odpovedal som. „Prepáč, asi som nerozumel“ vrhol na mňa pohľad, akoby som naňho začal po fínsky. „Volám sa Corey, ako ten zo Slipknotu. Poznáš ich nie?“ „Jasne, že ich poznám... Corey. Inak, to je tvoja gitara? Hráš?“

A takto to išlo, vždy sa niečo pýtal, nič konkrétne, len ako medzi rečou. Bol milý, usmieval sa, vypili sme spolu kávu a on sa hral so svojimi dredmi a pozeral na mňa so záujmom. Vedel nadviazať na moje jednoslovné plaché odpovede a nesmial sa, keď som niečo myslel vážne. Cítil som sa sním dobre. Až príliš. Do kaviarne sa pomaly hrnuli ľudia a Peťo na nich už nestačil. Sam musel ísť pracovať. Postavil sa: „Ak máš večer čas, dobehni a môžeme niekam skočiť. Na pizzu, alebo len tak do baru, hm? Končím o pol siedmej, dojdeš?“ „Jasne, budem tu o pol siedmej. Sam...“ Vzal som si veci a vyšiel von. Do pol siedmej, musím zohnať nejaké prachy.