Ex abrupto

Priznajme chyby, drahá sestra.

V mene Boha sme trpeli viac ako Kristus.

Nebolo to nič viac, len hodvábny hriech.

Naším vykúpením bola spomienka na lásku

žijúca v pamiatke na čas.

Už to nechajme odpočívať, tie telá po smrti.

Zas našla obeť, lež prečo tak malú a nevinnú?

Kríž je podpisom, slzy uctením. 

Ach, matka sirôtok, pobozkaj, pohľaď ich-doposiaľ veria...

Aj opovrhnuté a zabudnuté.

Priznajme chyby, drahá sestra.

Máme srdcia nebezpečnejšie, než srdcia pobehlíc.

Boli sme mučené, prišli sme o vieru.

Úbohé a naivné sme dokazovali pravdu svätým

( a v maske rozhrešenia nás oberali o milosť ).

Vytrhajme kvety z ich hrobov, veď patria nám.

Neplač, nezaslúžia si slzy.

Nebudeme ich udávať, len šepneme:

,, Ukradli nám gloriolu."

Mea culpa, domine.