Snehový most

Keď sme sa na centrálnom Ťan-Šane zaklimatizovali výstupom na päťtisícovku, dostali sme ešte vyššie chúťky. Asi tucet sa nás vybral zo základného tábora hore hlavným údolným ľadovcom Inyľček a s nami stúpal aj náš sprievodca Serjoža. Zhruba po dvoch hodinách sme odbočili do strmého ľadovcového údolia, ktoré zľava ohraničoval Pik Gorkij a zprava už viseli steny kolosálnej pyramídy Chan Tengri.

Počasie bolo zdanlivo vynikajúce, už doobeda bolo na tie výšky teplo. Rusi nám vraveli, že je to leto (1989)  nezvykle teplé. Čo nám nezdôraznili bolo, aký vplyv to má na rozmery a pevnosť trhlín v ľadovcoch a Serjoža zrejme nebol dosť skúsený – alebo bol totálne flegmatický. A tak nás neusmernil, že sa musí celá skupina naviazať. A že miestni znalci nie preto vstávajú hlboko v noci, lebo ich baví potkýnať sa potme, ale aby boli okraje trhlín nadránom ešte primrznuté.

Vpredu kráčal Maroš, ako obvykle fyzicky z nás najlepšie disponovaný. Jediný si robil zálusk na druhý najvyšší, no rozhodne najkrajší kopec pohoria: Chan Tengri. My ostatní sme boli saturovaní snahou vystúpiť na šesťtisícové sedlo, Rusmi volané Peremyčka. Na druhej a tretej pozícii sme sa striedali s Ondrášom. Jeho kondička tiež nebola prekvapením, zato u mňa to bolo natrénované z domu, mal som a mám veľkú úctu k stredoázijským veľhorám. Zvyšok poľa sa rozťahal do diaľky v strmom stúpaní.

Čoskoro prišli prvé menšie, no početné trhliny. Stopa, po ktorej sme šli, ich úctivo obchádzala. Už nad päťtisíc metrov sme sa napokon priblížili k jedne obrovskej trhline, ktorá sa vľavo ťahala až kdesi pod Pik Gorkij a vpravo končila v lavíništiach pod Chanom. V strede však bola premostená akýmsi snehovým mostom a stopa neomylne viedla k nemu.

K mostu som dorazil druhý. Jeho zmäknutá konzistencia sa mi moc nepozdávala, ale keď prešli toľkí predo mnou, predsa nepustím do gatí. Veď aj Maroš v pohode prešiel, už je hen o sto metrov vyššie. Pevnejšie som zovrel v ruke cepín a vykročil. Presne v polovici mi pravá noha zabehla hlbšie, než bolo treba, ale hneď som oprel do ľavej a dokončil cestu bez čumenia do hĺbky a bez úrazu.

Na druhom brehu som s bujarosťou chrobáka Truhlíka zakričal Ondrášovi dáku volovinu typu: “Makačka na bedňu, ale dá sa.“ Potom som zhodil batoh a obdivujúc severné steny Piku Pobedy som šmátral po fľaši malinovky.

Zrazu sa za mnou ozval výkrik a keď som sa otočil k trhline, nebol tam ani most, ani Ondráš. Po prvotnom šoku som sa opatrne priblížil k trhline a zakričal:

„Žiješ?“

Po kladnej odpovedi z hĺbky sa mi neskutočne uľavilo. Ondráš mi vysvetlil, že sa bojí pohnúť, aby nepokračoval v páde do ešte väčšej diery. Nijako som mu nevedel pomôcť, lebo som neniesol lano. A Maroš bol ďaleko.

Našťastie sa po pár nekonečných minútach zdola blížil trnavský horolezec Džony, ktorý mal v batohu lano. Navyše pred pár rokmi absolvoval v zimných Tatrách kurz prežitia, takže presne vedel čo robiť, keď je hlboko nešťastný lezec schopný spolupráce. To bolo naše, teda hlavne Ondrášovo veľké štastie. Na koncoch lana Džony spravil oká, vlastne také strmene akurát na vibramu a oba spustil do trhliny spolu s hrudným úväzom. Ondrášovi vysvetlil, nech sa nohami postaví do strmeňov a dvojité lano vedie cez karabínu v úväze. Potom novo príchodzích rozdelil do dvoch skupín a raz jedni, raz druhí potiahli dákych 30 cm. Ondráš tým stúpal nahor akoby kráčal a napokon sa za všeobecného jasotu vynoril do života. Hoci prelez cez okraj bol ešte náročný.

Nato som cez trhlinu počul Serjožu hovoriť do vysielačky:

„Odin provalilsja v treščinu.“... „Nenádo, sobstvennymi silami jevo vytaščili. On v porjadke, sam pojďot.“ Bola to všetko pravda, ale chvastavý tón druhej vety ma dosť vytočil.

My dvaja za trhlinou sme nemohli nazad, pokračovali sme teda na sedlo nocovať do jaskýň. A ostatní pomaly schádzali s Ondrášom. Keď sa vymotali z pásma menších trhlín do relatívneho bezpečia, Ondráš sa zrazu hodil na sneh a nebol schopný spraviť už ani krok. Psychické a fyzické vypätie ho odrovnalo. Väčšina zišla do základného tábora, len Paťo ešte s niekým postavili pri ňom stan, navarili litre tekutín a schádzali až na druhý deň.

Ondráš dodnes nechce o traumatizujúcom zážitku hovoriť. Dostali sme z neho akurát, že mal z pekla šťastie, lebo keď už pod ním spadol snehový most, prichystal mu aspoň mäkký dopad v zúženom mieste trhliny. A o kúsok vedľa pokračovala jama nedoziernej hĺbky.

Ondráš stále chodí do vysokých hôr. Je to nezmar. Ale hádam nemusel brať až tak doslovne známy výrok: „Zážitok nemusí byť krásny, hlavne má byť hlboký.“

Minislovníček:

Peremyčka – priechod, sedlo (ale aj nosný oblúk)

„Odin provalilsja v treščinu.“... „Nenádo, sobstvennymi silami jevo vytaščili. On v porjadke, sam pojďot.“ - „Jeden spadol do trhliny.“ „Netreba, vytiahli sme ho vlastnými silami. Je v poriadku, pôjde sám.“

Pik Gorkij vyše 6300 m, Chan Tengri 6995 m, Pik Pobedy 7439 m