SOTA -- piata časť

  Zúfalo som sa pokúšal spomenúť si, kde som, a keby som sa dnes doobeda nedíval zo svojho balkóna romanticky zahmleným pohľadom, aj by som to vedel. Tu niekde bol ten park. Striaslo ma, keď som si to uvedomil, ale v skutočnosti bolo až morbídne, ako málo ma to zaujímalo. Áno, bol tam, v tme na konci ulice. Primotkal som sa až k vstupnej bráne, ktorá bola osvetlená dvoma tlejúcimi pouličnými lampami (fakt nechápem, ako môže lampa tlieť, ale stalo sa) a pohnutý zvláštnym pocitom spolupatričnosti k všetkým živlom, čo sa večer prechádzajú, aby spravili svoj život aspoň na chvíľu znesiteľným, som ňou smelo prešiel. Až po dvoch metroch mi napadlo, že ak na mňa z kríkov vyskočí nejaký maniak, asi mi nepomôže, ak mu len zakývam a smutne prerečiem: „Aj ja som v tom namočený, kamoš." To že vás vylúči jedna spoločnosť hneď neznamená, že vás prijme druhá.

  Bál som sa. Bože, ako som sa bál. Ak by mal môj príbeh naďalej pokračovať tak cynicky ako doteraz, oslepil by ma žiarovkou nejaký strážca verejnej bezpečnosti, vynadal by mi a odviedol ma domov. Ale také šťastie som nemal.

  Niekto ma chytil za plece. Myslel som, že od ľaku vypľuvnem dušu, ale kým som sa stihol spamätať, neznámy ma prinútil kľaknúť na zem. Po prvotnom úľaku som si uvedomil, že som naozaj presne tam, kde som nikdy nechcel byť ani v tých najhorších snoch. Toto sa obyčajným ľuďom ako ja nestáva.

  Nevedel som, aká úchylka vyhnala tohto muža do ulíc o takomto čase, tak som nevedel, o čom s ním vyjednávať a jediné, na čo zaberali všetci - peniaze - som nemal.

  „Čo tu chceš?"

  (Tento sebavedomý, bezočivý výkrik nebol môj.)

  Nevedel som, kto to je, nevidel som mu tvár, vlastne som nevidel nič. Nemohol som si tipnúť či je to predsa len poliš, (tomu som neveril), alebo vreckár (čo bola blbosť). Nevedel som či patrí k „dobrým," alebo „zlým" a tým pádom ani ktorá odpoveď je správna. Ale ak mám pykať, tak radšej za pravdu.

  „SOTU."