Merle Corey - tajomstvo portálu (piata časť)

Tak som sa dobrovoľne alebo aj nedobrovoľne (myslím tým Treda) stal právoplatným členom skupiny. Pomohol som im odniesť Kronosa do najbližšieho mesta. Nemali sme čas ho ani pochovať. Nechali sme ho tam, ako v záložni.

Cítil som sa zle a dával som si vinu za obidve tieto skutočnosti. Kronos mohol žiť, keby sa nebol vykecával so mnou v tú noc a taktiež, mohli sme ho dôstojne pochovať nebyť môjho zlyhania .

Druhý deň, už od rána sme už boli na stope tým, čo stopovali nás. Aihan stopoval skúsenosťami a ja prevažne zmyslami.

Prišiel čas aby vyložili karty na stôl, ale nikomu z nich sa akosi nechcelo dať mi viac informácii o tom, kto sú „oni" a čo to bolo za drahokam.

„Ak by ste mi povedali, o čo tu ide, možno by som mohol byť nápomocný viac." Prehodil som poznámku uprostred rozhovoru.

„Bol si nápomocný až dosť." Zafunel Tred. Jeho poznámku som poctivo ignoroval a čakal som na prívetivejšiu odpoveď.

„Nikto z nás presne nevie, kto sú a odkiaľ prišli," začal Rodgie, „ vieme, že chcú získať ten drahokam za každú cenu."

„Čo sa im už aj podarilo." prehodil Tred. Za tie jeho poznámky by som mu odtrhol ruku a potom by som mu ňou vyfliaskal ksicht. Neskutočné ako ma ten dokázal vytočiť.

„Máme čarodejnicu a chodiaci oheň, čoho sa už len vy bojíte?" prehodil som s úsmevom.

„Merle, myslíš, že keď ťa niekto omráčil na tvojom území tak, že si ho nevidel, je to len človek?"

„No, možno na tom niečo bude..." odpovedal som Iris na nadhodenú otázku.

„Čo je to za kameň?" opýtal som sa po chvíľke ticha.

„Ani to celkom presne nevieme. Kronos nám o ňom povedal, že bol dlho ukrývaný a veľmi prísne strážený v podzemných chodbách. Akonáhle bola skrýša odhalená, bolo potrebné kameň preniesť a opäť skryť. To bola naša úloha. Bezpečne ho dostať do úkrytu." Veľmi ma to zaujalo. Čo by mohlo byť také vzácne, aby to bolo skrývané pred svetom? Až teraz som pochopil akú dôveru to mňa Kronos vkladal. Nahlas som vzdychol.

„Čo sa stane, ak ho zneužijú?"

„Ani to presne nevieme." šepol Aihan. Pocity vo mne sa začali prudko miešať a ja som cítil, že to musím vypustiť von. Chvíľu som ešte kráčal aby to nebolo veľmi podozrivé a potom som povedal, že skontrolujem cestu pred nimi. Premenil som sa a vyšprintoval preč.

Užíval som si pocity samoty a chladného vzduchu. Vlk vo mne už dlho nemal príležitosť uvoľniť sa, až teraz. Vhupol som do lesa a rýchlo kľučkoval medzi stromami. Opäť som cítil tú istotu a nezraniteľnosť, pocit, akoby všetko v tú chvíľu patrilo mne.

Vtedy ku mne zavanul pach hniloby. Nebol to taký klasický pach, bolo v ňom niečo odporné. Ako vlk som bol fascinovaný pachom mäsa a krvi, ale toto sa s tým nedalo nijak porovnať. Chvíľku som hľadal zdroj. (kto by už nehľadal, čo v jeho okolí tak strašne smrdí) Dostal som sa až k okraju lesa. Pred ním, zhruba dvadsať metrov, uprostred lúky stáli dve postavy. Dlhé, ťažké plášte s kapucňou im zahaľovali tvár. Ani sa nepohli boli ako sochy. Dovanul ku mne ďalší odporný zápach a ja som pomaly ustúpil do prítmia lesa. Ak sa ničo radí k netradičným okolnostiam, tak potom určite toto. Bežal som skupine naproti oznámiť im, čo som videl.

Samozrejme, Tred mal opäť hŕbu poznámok o náhode, že práve keď som sa vyparil prezrieť cestu tak som na nich narazil. Skupinka sa po mojom varovaní pripravila na možný boj. Priblížili sme sa k postavám, tentoraz som ale už bol spolu s nimi. Lukostrelec, čarodejnica, bojovník, liečiteľ, ohnivý muž a obrovský vlk kráčali vedľa seba. Keď sme boli asi tak osem metrov od nich, prvý krát sa pohli. Jeden nám rukami naznačil aby sme zastali. Chcel som sa na neho vrhnúť ale Lucius mi v tom zabránil pohybom ruky. Tred na mňa nepekne zazrel. Zavrčal som na neho a vyceril zuby. Obzrel sa smerom dopredu a silnejšie uchopil meč. Ja som sa tiež začal venovať nepriateľom.

„Nechajte kameň na pokoji, aj tak je to zbytočné." Chrapľavo prehovoril jeden zo zahalených. Opäť ten mŕtvolny pach. Nechutné.

„Vráťte nám ho a my vás necháme žiť." Prehovoril Rodgie.

„Ale my už sme mŕtvi." Odpovedal pobavene zahalený a zložil si kapucňu. Odporný pohľad. Rozkladajúca sa vyziabnutá tvár a hlboko vpadnuté oči. Koža z tváre mu opadla už dávno a odhalené svaly bili do očí. Okom som hodil na skupinu. Všetci boli vydesení. Sme síce výnimočný ale sme len ľudia a tento pohľad bol prekvapujúci pre každého z nás.

„Dajte nám pokoj a vráťte sa odkiaľ ste prišli."

„Lebo inak čo?" zachrnel Tred. Nikto iní sa neodvážil prehovoriť. Teraz som mu bol vďačný lebo ako vlk som hovoriť nemohol.

„Inak zdochnete ako ten váš smradľavý vodca." Odpovedal a už to vážne prehnal. Cítil som ako moje pazúry driapu zem podo mnou. Chcel som sa vrhnúť vpred a rozdriapať ho ako handrovú bábiku ale Rodgie ma predbehol. Konečne predviedol to, čo som chcel už dlho vidieť.