Merle Corey - tajomstvo portálu (šiesta časť)

Podľa jeho slov sa vtedy oheň z jeho duše dostane na povrch tela a obklopí ho. Preto sme ho volali dieťa ohňa alebo Oheň. Vyzeralo to ako by horel. Bol odo mňa už asi päť metrov ale aj tak sa tá horúčava skoro nedala vydržať. Zohol som hlavu. Oheň zraňoval všetkých v jeho okolí okrem neho.

Vyrútil sa dopredu a cestou vyslal na každú z tých hnijúcich bytostí niekoľko ohnivých kúzel. Postavy zhodili ťažké plášte a začali sa brániť. Útok ich zaskočil a teplota omračovala. Uskakovali a uhýbali sa. No nezachytil som ani známku strachu. Buď ho vedeli poriadne maskovať alebo sa na tom boji zabávali. Bol čas pridať sa. Tred prikývol a do útoku sme sa vrhli všetci. Nastala neprehľadná skrumáž útokov a úderov. Na to, že mi sme boli šiesti a oni dvaja sa bránili dokonale. Nevnímal som to a útočil som. Rozohnený ako Rodgie a naštvaný ako... ako ja.

Zahryzol som sa jednému z nich do ramena až to chruplo. Bolo to nechutné. Žiadna krv len hnusná pachuť hniloby. Skoro som sa povracal. Obzrel som sa. Ruka sa mu hompáľala na kuse zhnísaného mäsa. Prinútil som sa zaútočiť ešte raz. Teraz ma však odrazil akýmsi kúzlom. Hlupák. Akurát mi ohorelo niekoľko chlpov. Do tretice sa mi podarilo odtrhnúť mu ruku. Okamžite som ju vypľul. Zase ma naplo. Otočil som sa a videl som ako Tred dobodáva na zemi druhého. Schúlená mŕtvola v kŕči dostávala ďalšie a ďalšie zásahy mečom. Z klbka mäsa už trčala len napnutá ruka smerom k nebu. Podobne dopadol aj druhý, len bez rúk a nie mečom ale kladivom. Drtivá sila Luciusových rúk rozomieľala zoschnutú kôpku svalov a kostí.

Po chvíľke prestal a všetci sme kúsok ustúpili. Akoby sme sa chceli uistiť, či sú mŕtvi a či dostali to čo si zaslúžili. Avšak miesto pocitu uspokojenia sme pocítili pocit hrôzy. Obe telá sa hýbali a regenerovali neskutočne rýchlo. Obaja mrmlali nejaké slová v dosť nepekne znejúcom jazyku. Odtrhnutá ruka sa rozpadla na prach a jemu vyrástla nová, ešte hnusnejšia. Po chvíli stáli na svojich miestach tak ako predtým, dokonca snáď ešte silnejší. Druhý na mňa nechutne pozrel, obzrel si novú ruku a oblizol si ju. Keby to bol človek s krvou v tele určite by som si ju opäť zobral na pamiatku.

„Ste hlúpi, nemôžete zabiť, čo už raz bolo mŕtve." Zachrčal.

Ani neviem prečo sme sa opäť všetci vrhli do útoku a posekali ich na padrť a oni zase vstali. Bolo to ako sekať vodu.

Únava a zranenia nás dostávali do úzkych. Aihan mal silno poranenú pravú ruku, Rodgie už skoro nevládal stáť na nohách a Iris mala nepekne rozbitú hlavu. Tred ani Lucius mali nejaké škrabance a popáleniny od kúzel a čiastočne od Rodgieho ale inak sa držali dobre. Nemalo to zmysel a začali sme ustupovať.

Tí dvaja boli neskutoční. Nič podobné som pred tým nevidel. Naháňali strach, asi nám všetkým. Škerili sa na nás a vo mne sa búrila krv znova a znova. Mal som strach ale ten bol oproti hnevu absolútne zanedbateľný. Boj opäť ustal. V podstate, keď si to teraz tak spätne uvedomujem, útočili sme len my. Tie mŕtvoly sa len bránili a aj tak nás slušne vyprášili. Ustúpili sme. Tred a Lucius ukrytý za štítmi. Stál som vedľa nich, v defenzíve som bol veľmi silný. Ostatní stáli za nami. Aihan sa držal za rameno a tvár mal zvraštenú v bolestnej grimase. Určite sa snažil napnúť luk aj so zranenou rukou.

„Máte poslednú šancu odísť a nechať to tak ako to je. Pri našom ďalšom stretnutí takí zhovievaví nebudeme." Povedal hnijúci muž. Niečo zamumlal a obaja zmizli. Bolo to rýchle ako blesk. Jednoducho v tej chvíli zmizli. Ďalšie slová sú zbytočné.