Psí život

Nový deň. Oblížem si labku, poškrabkám za uškom a strasiem zo seba posledné zvyšky únavy. Muž vedľa mňa sa taktiež preberá. Napriamim uši, zavrtím chvostíkom. . Môj mokrý psí jazyk ho úplne zobudí. Usmeje sa na mňa. Zabrešem na neho. Muž je mojím najlepším priateľom. Je to vzájomné. Volá sa George, ale všetci ho volajú G. V skutku milý chlapík. Nie je ničím výnimočný. Najúžasnejší chlap v mojom živote. Získať si moju dôveru, nebolo ľahké, no on to dokázal.

Mala som štyri roky. Už dávno som nebola malé guľaté klbko chlpov. Deti prestali javiť záujem. Nevšímali si ma. Akokoľvek som sa snažila, nič nepomáhalo. jedného dňa celá rodina zmenila spávanie. Zobrali ma na prechádzku do parku. Večer bolo príjemne. Teplé chodníky mi hriali labky. Sadli sme si na lavičku. Tíško som pozorovala kačky na jazierku. Odrazu všetci vstali a odchádzajú. Samozrejme som sa postavila aj ja, ale niečo ma strhlo späť. Obojok. Prečo to urobili? Nenechávajte ma tu. moje zúfalé kňučanie s nimi ani nepohlo. Pamätám si chladné postavy ožiarené zapadajúcim slnkom. Schúlila som sa do klbka a zúfala si.

Ráno ma zobudil nežný dotyk. Vrátili sa! Preblesklo mi hlavou. Otvorím oči. Okamžite zaujímam obranný postoj. Muž v ošúchanom kabáte. Kto je to?

„Ty si ale krásna, maličká. Neboj sa,“ prihovorí sa prívetivým hlasom. „ Ach ja hlupák, určite si hladná,“ povie a podáva mi kúsok salámy. Tá vôňa je omamná. Nedôverčivo sa k nemu priblížim a uchmatnem pochúťku.

„No vidíš. To je lepšie.“ Môj strach opadá. Necítim nebezpečenstvo. Zavrtím chvostíkom. Muž sa rozosmeje. „Teší ma. Som G a vy, milostivá?“ pokrútim hlavou s otázkou v očiach.

„Prepáčte, asi ste hanblivá. Môžem vás volať Mo?“ Na znak súhlasu hlasno zabrešem, vyskočím na G-ho a zvalím ho do trávy. V jeho smiechu sa skrývala detská radosť. Môj jazyk mu očividne prinášal nesmierne potešenie. Takto sme sa spolu bláznili, až kým neprišli prví návštevníci. Spolu zahodíme obojok. Konečne som našla niekoho, kto mi rozumie.

Pretĺkame sa životom, ale máme jeden druhého. Deň po dni plynie ako voda. G je šťastný. jeho vždy optimistický úsmev pôsobí upokojujúco. „Neboj Mo, zvládneme všetko. Uvidíš.“ Často ma škrabká za ušami. Je to úžasné. Rozumieme si aj bez slov.

Mo. Zvláštne meno. Čoskoro však pochopím, čo znamená. Prechádzame popod veľkú železnú bránu. Ešte nikdy som také niečo nevidela. Kamenné dosky trčiace zo zeme, do ktorých sú vryté písmená. Smutné tváre prítomných. Kde to sme? Jeden z kameňov upúta moju pozornosť. Je celkom malý, obrastený machom. G ho trochu očistí a náhle zosmutnie. Pritisnem sa k nemu bližšie.

„Tak vidíš Molly. Predstavujem ti Mo. Je krásna, však? Celá ty. Má tvoje oči. Keď sa do nich zahľadím, cítim, že si so mnou. Vždy vie, čo cítim,“ povie pokojným hlasom, usmeje sa a pohladí ma. Už tomu rozumiem. G mi rozpráva príbeh. Jeho žena ,Molly, zomrela pred štyrmi rokmi na rakovinu. Zostal s ňou až do konca.

„Neplač, George. Vždy sa usmievaj. Život nám vždy prináša dobré veci, stačí ich len nájsť,“ prehovorí rázne a tvár sa mu opäť rozjasnila.

V tú noc bola pekelná zima. Túlila som sa k G-mu. Prikrytí novinami sme sa snažili zaspať. Prekliaty vietor. Oziaba všade. Sen. Lúka posiata kvetmi. Ku každému privoniavam. Naháňam motýle a G sa smeje. Môj nos je celý od peľu. Cítim sa ako včela, ktorá išla na nákup a bude variť med. Peľ veľmi šteklí. Chcem sa ho zbaviť, ale nedarí sa mi. Príde G a svojou nežnou rukou mi utiera tvár. Zvalím ho do trávy. Pozbiera sa a beží preč. Naháňačka. Počkaj na mňa. Zrazu pocítim tlak na krku. Čosi mi zviera hrdlo. Čo to má znamenať? Nemôžem sa pohnúť.

„Tak poď, Mo,“ volá na mňa G. Počkaj! Mizne v diaľke.

Vydesená otváram oči. G je pri mne. Počkať! Niečo tu nesedí. Jeho ruka je studená. G, čo je s tebou? Oblížem mu tvár. Nič. G, no tak. Nerob si zo mňa srandu! Prichádza sanitka. Neznámi muži položia G-ho na nosítka a zakrývajú ho plachtou. So slzami v očiach bežím za autom. Nevládzem. To bolo poslednýkrát, čo som ho videla. Opustil ma. Prečo? Niečo som urobila? Schúlim sa pod noviny a snažím sa nemyslieť. Veľmi to bolí. Ostrá bolesť otvára starú ranu. Nechal ma tu samu.

Túlam sa ulicami. Prší. Nevnímam nič okrem samoty. Som celá špinavá. Zlepené chlpy na nohách ťahám po zemi. Tupé nechápavé tváre ľudí na mňa chladne zízajú. Zoširoka sa mi vyhýbajú. Nič nechápu. G. Som vyziabnutá na kosť. Už dlho som nič poriadne nemala v ústach. Lížem si doráňané labky. Nie je jednoduché prehrabávať sa v odpadkoch na smetisku. Rozbitému sklu sa nevyhnem. Zaspávam v parku.

Náhla bolesť k boku mi oznámi, že ešte stále žijem. Au. Zdvíham hlavu. Neznámy chlap do mňa opäť kope. Vycerím zuby. Vrčím. Čo som mu spravila? Rozopína si opasok. Čo to robí? Na odpoveď dlho nečakám. Ten odporný chlap sa chce vymočiť. Zozbieram zvyšky síl a pustím sa do behu. Čo najďalej z tohto hrozného miesta. Líham si ku kontajneru. Som úplne vyčerpaná. Zahrabem sa po noviny. G, kde si?

Nado mnou sa skláňa neznámy muž. Čo chce? Snažím sa ho zastrašiť zúrivým vrčaním. Môjho zúboženého výzoru sa však už nik nezľakne.

„Poď, moja. Všetko bude dobré. Pomôžeme ti,“ povie prívetivým hlasom. Okolo krku mi zapína obojok. Nebránim sa. Už nemám síl. Nastupujeme do auta. Cesta je pomerne krátka. Prechádzam bielou miestnosťou. Páchne čistotou a dezinfekciou. Hapčí. Pri stene sú umiestnené klietky. Niektoré ešte prázdne,. z iných trčia nechápavé výrazy mačiek a psov. Kde to som?

„Položte ju na stôl.,“ zachytím hlas z ďalšej miestnosti. Muž a dve ženy. Trasiem sa. Muž si ma prezerá.

„ Nie. To už nemá cenu. Nie je iné riešenie,“ povie žene stojacej vedľa mňa.

„Neboj, malá. Už ti bude dobre.“ Muž berie do rúk nejakú vec. Ešte nikdy nič podobné nevidela. je to plné čírej tekutiny. pocítim pichnutie.

„Odveďte ju do klietky. Nepotrvá to dlho.“ Som zmätená. Opäť myslím na G-ho. Stretnem sa s ním niekedy? Neviem. Cítim sa slabá, ospalá. Schúlim sa do klbka. Pomaly zaspávam.

„Mo, tak tu si. Prišla si!“ Ten hlas. Ja ho poznávam. G! Beží mi oproti. Usmieva sa. Kde sme? Lúka. Kvety. Peľ.

„Čakal som ťa. No nie je tu nádherne?“ Vyskočím mu do náruče. Jazykom mu hladím tvár. Je to on. Pocit nevýslovného šťastia. G je so mnou. Už nie som sama.

„Zostaneme tu, milá Mo. Zoznámim ťa s Molly. Obľúbiš si ju. Teší sa na teba. Vieš veľa som je o tebe rozprával.“ Spočiatku nechápem, ale nechám sa viesť. To najpodstatnejšie je, že sme spolu. Konečne spolu a navždy.