Tancujúci škorpión

Konečne poludnie. Ako každý deň v tento čas, tak aj teraz si vychutnávam lúče slnka, ktoré sa predierajú cez koruny stromov v parku. Stalo sa to mojím rituálom. Sedím a pozorujem ľudí. Dvaja milenci si nežne vymieňajú prejavy lásky, stará pani s dlhými šedivými vlasmi kŕmi labute. Malé deti plašia holuby a mladík ukrytý za stromom tajne pozoruje dievčinu, ktorú sa bojí osloviť. Klasika. Ničím výnimočný deň. No mýlila som sa.

Vedľa mňa si nečakane sadol starý pán. „Dnes máme krásny deň,“ prihovoril sa mi.

„Áno,“ odpovedala som v rozpakoch. Ten muž mal v sebe niečo záhadné. Sňal si z hlavy klobúk. Mala som divný pocit. Čo sa to so mnou deje?

„Dnes je naozaj výnimočne krásny deň,“ pretrhol mlčanie. Vstal a odchádza.

Čo to malo znamenať? Dívam sa za ním. Pohľad mi skĺzne na miesto, kde sedel.. Zbadala som klobúk. Zdvíham zrak, ale muž zmizol. Zdvihne sa vietor. Neviem prečo, beriem klobúk do rúk. Po tele mi prebehnú zimomriavky. Znenazdania si ho nasadím na hlavu. Akoby čiasi ruka viedla tú moju.

Záblesk. Ostré svetlo. Stojím uprostred obrovskej miestnosti. Na zemi nachádzam neznáme symboly a runy. Kde som?

„Errante, tak tu si. Hľadala som ťa. Čo nevidieť bude spln. Poď, musíš sa pripraviť.“

Kto je tá žena? Ako ma to oslovila? Chytí ma za ruku. Nebránim sa. Kráčame pomedzi stĺpy zdobené výjavmi z krutých bojov. Ženy odeté ako bojovníčky, pole posiate mŕtvymi, muži so zbraňami v ruke. Odvrátim zrak. Ocitám sa v miestnosti plnej zrkadiel. Kto je tá žena oproti mne? Snedá pokožka, dlhé havranie vlasy zakrývajúce útle plecia, veľké čierne oči. Neveriacky pozerám do zrkadla. Pohľad mi skĺzne na rameno. Podivné. Obraz škorpióna vo zvláštnej polohe. V ženiných očiach vidím strach. Môj strach. To nie je pravda. To nemôžem byť ja! Moje pery sa náhle rozochvejú. „Prines mi rúcho, Suniel. Môj osud sa napĺňa.“

Som zmätená. Ničomu nerozumiem. Osud? Stojím nehybne. Snažím sa pokojne dýchať. Zatvorím oči. Rad obrazov. Žena pred zrkadlom. Náhle sa rozletia dvere a pribieha k nej malé dievčatko.

„Errante, moja zlatá,“ s láskou sa obráti na to drobné stvoreniatko s havraními vlasmi. To malé dievčatko, veď to som JA!

„Neodchádzaj mami. Chcem, aby si tu zostala so mnou,“ nalieha.

„Errante, keď budeš veľká, preberieš moje miesto, je to tvoj osud. Tak ako mojím osud je teraz odísť. Bola si predurčená. Ty jediná máš v sebe silu zničiť ten prekliaty amulet Kseorú. Ak by sa dostal do zlých rúk, celý svet by zmizol v nekonečnej temnote. Práve preto kňažky tancujúceho škorpióna ho budú chrániť, až kým nenadíde tvoj čas.“

„Musíme ísť Kroana. Rozlúč sa s dcérou.“

„Errante!“ Otváram oči. Suniel drží v rukách posvätné rúcho. „ Je čas,“ vraví.

Látka pomaly dopadá na moje telo. Ešte prívesok sily a matkin meč so striebornou čepeľou a rukoväťou v tvare škorpióna. Meč Tancujúci škorpión.

Postupne mi dochádza, kto vlastne som. Vybavujú sa mi spomienky - žiaľ, slzy, tvrdý výcvik, dospelosť, zasvätenie. Z myšlienok ma preberie náhly výkrik, buchot, tasenie mečov, zvuky boja. V dlani inštinktívne stískam meč. Vbehnem do rituálnej siene. Odhalili nás! To prvé mi prebleskne mysľou. Krkavčiari na čele s Jednookým.

Boj. Krv. Rinčanie zbraní. „Sestry, bráňte sa!“ volám v hneve. Mŕtve zmrzačené telá. Potoky krvi znesväcujú chrám.

„Errante, amulet! Uteč. Si jediná nádej. Bež!“ kričí na mňa Jagah. Vzápätí jej ťažko sa dvíhajúcu hruď prebodne šíp. Amulet. To jediné je teraz dôležité. Náhle pocítim ostrú bolesť v ramene. Krv mi steká po ruke, ale nemyslím na to. Amulet schovám pod rúcho. Tajná chodba. Spínač. Tma. Bežím hustým lesom. Cítim pohľad Jednookého. Jeho tieň sa blíži. Studený pot. Čierna ruka je blízko. Už, už ma má. Výkrik.

Kde som? Pozerám na tupé pohľady stojacich ľudí. Upierajú na mňa zrak. V rukách zvieram klobúk. Čo sa stalo? Bol to sen? Strach. Pustím sa do behu. Preč z tohto prekliateho miesta. Klobúk nenávistne odhadzujem na zem. Celá udýchaná dobehnem domov. V očiach mám slzy. Až teraz si uvedomím bolesť. Krvácajúca rana. Tancujúci škorpión. Čo to má, do pekla, znamenať? Nie, to nebola skutočnosť. Nemohla byť. Horúca sprcha. To mi teraz pomôže.

Horúce kvapky dopadajú na moju pokožku. Sú ako balzam. Opäť ten pocit. Zimomriavky. Hlasy. Neznámy jazyk. Aj keď nepoznám význam slov, cítim, že ma volajú. Kráčam ku skrini. Pomaly ju otváram. Do čerta! Klobúk. Ten klobúk. Ako sa tu ocitol? Predsa som ho zahodila. Hlasy stále viac naliehajú. Dosť! Snažím sa tomu ubrániť. V hlave mi náhle zaznejú slová Kroany, mojej matky. „ Tvoj osud Errante. Tvoj osud.“

Dobre. urobím to. Pevne chytím klobúk do rúk a ...

Tentoraz žiadne svetlo. Tma. Čierna tma. Cítim dotyk. Jednooký! Napadne mi. S hrôzou otvorím oči. Nado mnou sa skláňa neznámy muž. Vlasy farby slnka, oči jazera v údolí Avear. Rukou sa snažím nahmatať meč.

„Pokoj. Nemusíš sa báť. Neublížim ti,“ prehovorí ku mne nežným hlasom. Inštinktívne sa schúlim do obranného postoja.

„No tak. Si v bezpečí.“

Jeho hlas, pocit bezpečia. Moje zmysly sa uvoľňujú. „Kto si?“ spýtam sa po chvíli.

„Som Envo, Errante,“ odvetil.

„Ty poznáš moje meno?“ opýtam sa prekvapene.

„Je to už dávno. Pred pätnástimi rokmi som stretol tvoju matku. Kroana mala dar videnia a vedela, že sa toto stane. Amulet ...“

„Amulet! Ako to, že o ňom vieš?!“ vykríkla som.

„Už som povedal, že sa nemusíš báť. Predtým ako Kroana naposledy vydýchla, sľúbil som je, že ťa ochránim. Vedela, že budeš nedôverčivá. Dala mi toto,“ povedal s úsmevom a podal mi amulet v tvare dvoch spletených hadov.

„Aerilaron. Mamička!“ Z očí mi vyhŕkli slzy. Trochu som sa spamätala. „Dobre teda. Dúfam, že vieš s kým máme tú česť bojovať. Nebude ľahké ten prekliaty amulet zničiť.“

Každý večer mi Envo rozprával o matke. Mal v očiach čosi zvláštne. Jeho pohľad prenikal až do môjho srdca. Vyvolával pocit, ktorý som do vtedy nepoznala.

Cesta bola až podivne ľahká. Moje zmysly boli napäté na maximum. Čím sme sa približovali ku Chrámu temnoty, slnko čoraz viac strácalo svoju tvár. Triasla som sa, nebolo to však zo strachu. Envo vycítil môj nepokoj. Chytil ma za ruku. Strhla som sa, ale uľavilo sa mi. Spoločne vstupujeme do chrámu. Temné chodby. Amulet veľmi oťažel. Zarezával sa mi do krku. Bolesť bola neznesiteľná. Cíti, že sa blíži jeho koniec.

Slabé svetlo. Áno, konečne! Posledné kroky k cieľu. Zrazu ma Envo sotil na zem. Čo sa deje. Šialený smiech. Jednooký! Premkla ma hrôza. Nahmatám Envovo telo. Ruky mám od krvi. Jeho krvi.

„Tak čo kráska, kto ti teraz pomôže? Tvoj ochranca sklamal. Šípu možno odolá, ale jedu, ktorý sa mu práve rozlieva po tele, ťažko.“ Smiech Jednookého mi trhal srdce.

Skláňam sa nad Envom. „Ty to dokážeš,“ povie nežným hlasom. „Ja ti verím a Kroana povedie tvoje kroky, Errante.“ Pohladí mi tvár, utrie slzy. Naše pery sa nečakane dotknú. V tej chvíli akoby celý svet zmizol. Zostali len Envo a Errante. Telom mi začala prúdiť neznáma sila. Envo. Ozývalo sa mi v mysli. Strach sa rozplynul. Pomaly otváram oči. Envo sa usmieva. Posledný dotyk jeho prstov.

„Nikdy amulet nezískaš! Zomrieš,“ zakričala som s blčiacimi očami na Jednookého.

„Ale, ale. Maličká sa hrá na spasiteľa. No tak dobre. Bude mi ľúto zmrzačiť tvoje krásne telo, ale ak inak nedáš.“

„Dosť bolo rečí. priprav sa na náruč smrti.“

Bojové postavenie. Stret oceli. Výpad. Obrana. Kvílenie zbraní. Krv. Bolesť. Padám na zem. Jednooký sa ku mne blíži. Strháva mi amulet. „Nie. To nikdy nedovolím ,“vykríknem. Zozbieram posledné zvyšky síl. Vrhnem sa na neho. Blížime sa k priepasti temnoty. Beriem do rúk Aerilaron a vtláčam mu ho do tváre. Zjačí bolesťou. Zápach spáleniny.

„Máš ,čo si chcel, ty pes!“ Meč. Moje ruky. Útok. Strieborná čepeľ skalená čiernou krvou. Tancujúci škorpión prebodol hnijúce srdce Jednookého. Šialený smiech. Pád do priepasti. Posledný záblesk amuletu Kseorú.

Náhle otrasy ma preberú. Chrám sa začína rúcať. Envo. To prvé mi prebehne mysľou. Zdvíham ho zo zeme. Tma. Chodby. Prach. Hluk. Zrazu v tejto temnote nachádzam svetlo. Matkina tvár. Podáva mi ruku. „Poď, dievčatko. Už je po všetkom.“

Neznáma sila ma ťahá preč. Preč z miesta napáchnutého krvou. Slnko mi zaplaví tvár. Envo. Šíp. Jed. „Nie,“ prudko vydýchnem. Slzy stekajúce po lícach. Horké slzy zmáčajú Envovu tvár. Dotyk. Nežný dotyk. Poznávam ho. Pomaly otváram oči. Envo sa na mňa usmieva. „Ďakujem mami.“

Cesta končí. Envo ma naposledy pobozká. Dotkne sa mojej tvári, ako to vie len on. Cítim, že takto je to správne. Vyšvihne sa na svojho čierneho Valaldarona a mizne v hustom lese.

Tu ku mne prichádza muž. Muž z parku. Je to on. Som si istá.

„Dnes máme skutočne výnimočne krásny deň,“ povie s úsmevom.

„Kto si?“ odvážim sa spýtať.

„To nie je podstatné. Podstatné je to, čo teraz mieniš urobiť so svojím životom. Chceš sa vrátiť do betónovej džungle veľkomesta?“ opýtal sa.

„Nie,“ vykríknem bez rozmýšľania. „Toto je môj pravý život. Som Errante, kňažka tancujúceho škorpióna. Chcem obnoviť jeho slávu. Na tomto svete je plno zla, na ktoré musím dávať pozor. A možno. Možno cesty osudu opäť jedného dňa spoja Errante a Enva ...“