chlapec z električky

„Kam ideš?“ spýtala sa náhle a jemne, akoby chcela zmierniť zmysel slov, ktoré mi pred pár chvíľami povedala. Vonku pršalo a bolo chladno. Len pohľad z okna bol nepríjemný a vyvolával pocit zúfalstva. Zúfalý som už bol však dostatočne.

„Von, mama.“ Na viac som sa nezmohol. Cítil som ako sa mi do očí tisnú slzy. Mal som len rifle a tenký sveter, no aj tak som vybehol z dvier do dažďa. Nebol to ani trochu oslobodzujúci pocit. Nasadol som na električku. Bolo v nej dusno a teplo a okná sa zahmlievali dychom cestujúcich. V dverách sa zjavil chlapec. Bol krásny, no vyzeral unavene, bol bledý a oči mal červené. Polodlhé hnedé vlasy mu padali do zelených očí a dlhý zelený kabát mal mokrý od dažďa. Kríval. Postavil sa vedľa mojej stoličky a zľahka sa chytil tyče. Vstal som a ukázal som na voľné miesto: „Sadni si.“

Vďačne sa usmial a nežne sa zložil na stoličku. Bolo to posledný krát ako som niekomu uvoľnil miesto v električke, posledný krát ako som k niekomu pocítil prudký záblesk lásky. Bolo to posledný krát, ako som sa usmial s pocitom, že život predsa môže mať zmysel. Vystúpil som do dažďa a vetra, ktorý mi nemilosrdne vial do tváre. V okamihu som bol celý mokrý. Zvuk mojich rýchlych krokov zanikal v hluku veľkomesta. Zase som sa cítil malý a bezvýznamný. Ponáhľal som sa, ale nevedel som kam ísť. Zastavil som, zatvoril oči a tvár nastavil chladným kvapkám padajúcich z neba. Z neba, do ktorého sa možno za chvíľu dostanem. A možno nie. Možno...

Akýsi chlap s dáždnikom v dlhom plášti do mňa narazil. Potom ma do pleca udrela telefonujúca žena, potom som rozdelil troch ľudí kráčajúcich vedľa seba. Zavadzal som. Celý život som niekomu vadil, prekážal v ceste. Môjmu otcovi, ktorý odišiel hneď ako som sa narodil, mojej mame, ktorá mi to tak často a s chuťou pripomínala, priateľom, ktorých som vlastne ani nemal. Len chlapcovi z električky som nezavadzal. Strčil som si ruky do vreciek a vylovil dvestokorunáčku. Zamieril som do lekárne. Pokojne som vystál radu a od lekárničky som si vypýtal nejaké prášky. Keď som vyšiel von, mal som lieky a päťdesiat korún. Prestalo pršať, no ja som bol aj tak stále celý mokrý. Unavene som došiel do predajne časopisov a z chladiaceho boxu vytiahol fľašu minerálky a zmrzlinu.

„Dobrý.“ Povedal som známemu predavačovi, ktorý mi vždy odkladal časopisy, keď som akurát nemal peniaze.

„Ahoj, objednal som ti niečo na narodky, na podnik.“ Spod pultu vytiahol časopis pre chlapcov.

„Ďakujem ti.“ Pokúsil som sa o úsmev, ale potom som mu jednoducho podal peniaze, zobral si zmrzlinu, minerálku a časopis a odišiel. Jedol som zmrzlinu a stále mi bolo chladnejšie a chladnejšie. Pery som mal fialové, oči červené. Už ma tu nič nedrží. Už nechcem viac kráčať po zemi, po ktorej chodia moji nepriatelia. Už nechcem plakať tam, kde sa iní smejú a nechcem ani počúvať to čo hovoria. Raz za život sa slobodne rozhodnem...

Vošiel som do podradne vyzerajúceho lokálu a zamieril k véckam. Za mojich okolností mi bolo jedno ako to tam vyzerá. Nevnímal som špinavú dlážku a pokazené svetlo, ani smrad ani popísané steny. Bolo to miesto, ktoré som si vybral. Zamkol som sa v kabínke a vytiahol tabletky a minerálku. Rozplakal som sa. Myslel som na chlapca v električke, na to, že ja to vlastne ani nechcem urobiť, že si to len nahováram. Plakal som a pritom som listoval v časopise. Pustil som ho na zem aj s prázdnou krabičkou od tabletiek. Zosunul som sa na špinavú dlážku. Hlava mi klesla na kachličku, už som skoro nič nepočul. Chlapec z električky... Zrak sa mi začal zahmlievať a mne sa chcelo spať. Otvorili sa dvere. Uvidel som spodok zablateného zeleného plášťa. A potom už nič.