Spi ako vo vtáčom hniezde

Bolo to takto. Kým žila stará pani Slabejová nosil ich jej. Zašťukal kľučkou bráničky, či je otvorené, vošiel a hľadal starú paniu na dvore. Prišmochtala sa za ním, keď ho zbadala a on jej podal pierka. Väčšinou to boli sojčie. Krásne sivomodré, jemnučké pierka, čo nazbieral niekde v lese pod hniezdom sojok.

Stará pani mu za to dala kozieho mliečka. Vypil, opakom ruky si utrel pery, vrátil plechový hrnček a vyšiel z dvora. Sadol na bicykel a opäť jazdil po všetkých okolitých dedinách, vždy v letnom cyklistickom úbore, či bola zima a či leto, s prilbou na hlave. Takto to bolo každý deň.

"Stará pani si z tých pierok už môže urobiť aj vankúš!" Smiali sa podivnému vzťahu susedky.

A veru, pani Slabejová zakrátko umrela a keď ju išli pochovávať zistili, že hrob je plný vtáčích pierok.

"Jožo to tam nasypal ." Hovorili dedinčania a ťukali si po čele. Mali Jožka za blázna, lebo nevedeli prečo to robil. Aj keď už stará pani Slabejová nežila, Jožo nosieval pierka na jej hrob. Dedinčania si mysleli, že zabudne, ale nie, Jožo nezabúdal, so železnou pravidelnosťou tam tie pierka ukladal.

Raz sa ho Mara Nárožná, najväčšia klebetnica z dediny spýtala: " A či ty nemáš čo robiť, Jožko, že len pierka zbieraš?"

"Vám sa nepáčia, tetka?" Usmial sa štrbavým smiechom, sadol na bicykel a ufujazdil  na okružnú cestu po okolitých dedinách.