moja pani

venujem ti moju krv
do dutej perly baroka
nech je to tvoj plišák
svojská slečna
líhaj s ním pred cintorínmi
v sedlách kde uštvali heretikov
nos ho vprostred pľúc
ako makovicu jantáru
ako klenot nevýslovnej krásy
a ja si ťa vezmem
uvidíš
do najtmavšej bašty
ďaleko za vyhne ľudí
kde porodíme spolu
lesklé nemluvňatá
ja nato odletím v úzkom kabáte
aby si mohla
nerušene kojiť moja pani
kým ja budem loviť
niečo teplé
niečo pre nás...