Cesta do pekla

Keď už polnoc na mňa padla, mrmlal som si zaklínadlá,

aby rieka vypitého chľastu zo mňa vytiekla.

Ako odrieknuté právo mihlo sa mi zrazu hlavou,

čo si už dosť prekáravo iba pre mňa vyriekla:

                        „Drahý môj, choď do pekla!"

Čo sa skrýva za tou búdou, že som na to nezabudol,

že sa teraz skrývam pred tým, čo vraj vôbec nie je klam.

Ako polnoc na mňa sadá: „Keby si ma mala rada,

to by si mi teda hádam s iným sotva utiekla.

                        Drahá, ty choď do pekla!"

Dumám nad tým do pol jednej, zúfalo i zodpovedne,

prečo vlastne prišiel rozchod takto nebadane k nám.

Na tú lásku, na tú našu, otváram si ďalšiu fľašu...

Zobudím sa zrazu na šum - esemeska nepekná:

                        „Drahý môj, choď do pekla!"

Takže celkom bez rozumu, docedil som fľašu rumu,

nadával na toho, čo mi hneď pred nosom zavrel krám.

Hovorím si: „Veď sa nedám!" Okamžite odpovedám,

nečakám až do obeda, keďže čaša pretiekla:

                        „Drahá, ty choď do pekla!"

V polosne, či v polospánku, otváram si svoju ranku,

aby sa mi chvíľa k ránku zľahka ľahko prepiekla.

Dobre sa mi pri tom pilo. Zabudol som na rádio

i s tou jedovatou zmijou, čo sa v správach preriekla:

                        „Drahý môj, choď do pekla!"

Neveril som vlastným ušiam. To čo iní sotva tušia,

povedala hlasom jasným ako slová z predpeklia.

Nečakal som takú ranu, svoju myseľ rozháranú,

čo nemyslí práve na ňu, k zašepkaniu privliekla:

                        „Drahá, ty choď do pekla!"

Keďže som bol celkom sťatý, zabalený sťa do vaty,

už-už by som zaspal. Posteľ - detská postieľka

- rozhojdala sa hneď so mnou. Takže rozhodnutý rovno

umrieť s vervou nevýslovnou; či mi Svätý Peter snáď

                        nepovie: „Choď do pekla!"?