Doba beztúžbia

V zajatí svojich túžob sa snažím kráčať k slobode,

v načrtnutých schémach hľadám prázdne miesta,

nôž života do srdca mi zabodne,

keď zisťujem, že nie je iná cesta.

Uväznená v rozľahlom priestore mladých snov

staviam možnostiam žiť inak očakávaný rov,

eurami platím funebrákom falošných právd,

mám na výber z pestrej palety pohrebných áut.

V čiernych šatách utkaných zo slzavej priadze

čakám na posledný odpočinok neskrotného ducha,

ešte naposledy zasnívať si vládzem,

možno nie každá Šťastena je hluchá.

Asi sa už nevyhnem vašim presným plánom,

ako ste ma chceli piecť, tak teraz si ma žerte,

zasnívanú myseľ mi zapíjajte prázdnym džbánom

a tento úspech bod po bode rozoberte.

K oslave víťazstva postavte ďalšie elegantné mosty,

zbúrajte do vášho sveta nepatriaci starožitný hrad 

na smetisko ideí zahoďte moje kosti,

ak nasýti to váš umelo vytvorený hlad.

Zabíjate tým aj seba,

viem, tejto múdrosti vám nie je treba,

necháte sa dobrovoľne podvádzať sebaklamom doby,

nevadí vám prítomnosť vami pestovanej zloby.

Kufrík plný nájomných zmlúv nosíte si pod rukou,

akoby ste mali právo dať do držby svet,

podpis ropného magnáta je vám čistou zárukou,

že vydaril sa tento kšeft.

Uštvali ste prirodzenosť detského rojka

a plávate v Čudnom mori,

na každom brehu obmesdzuje rozplav bójka, 

nesprávne myslíte si, že takto to Boh stvoril.

To vy ste mojej túžbe zabránili unášať sa prúdom

a vrátili naspäť ignorantom ľuďom,

papierový plavčík nenchal ju plávať v diaľ,

už len z cintorína ozýva sa jej spútaný žiaľ.

Aj tak stále milovať budem túto zem

a potomto netúžim, jednoducho viem,

ešte žije tá čistá prvá bielkovina,

čo stvorila nás, môjho deda i vášho syna.

Zajtra, zajtra, len nie dnes,

ale raz to príde predsa,

láska vyženie z nás tento des

a vypustíme túžby z vreca.