Čajky

Kŕmila som čajky v Prahe,

prileteli ku mne nízko

operené, však celkom nahé,

moja dlaň im bola blízkou.

Kam kládla som kroky,

pohli sa ich hladné krídla,

mne plynuli roky,

ich domovom sa stala škridla.

Opustili atmosféru riečneho brehu,

zamierili k sídlam,

dúfali, že u nás vážime si nehu,

no zmýlili si prístav.

Stratili v nás prostú vieru,

bo my strácame prostý, žiaľ, hynúci cit,

opäť v rieke nasýtené krídla perú,

už nemenili by svoj svet za tehlový byt.

Adam, Eva, teraz my sme na ťahu,

ľudský pokus vrátiť zatratený raj,

čajky nechali sme jak upíra stáť na prahu,

skúsme skúsiť to tak naozaj.

Veni, vidi, vici,

ale treba uvidieť,

že teraz sme v ... pekle

a čajkám je čo závidieť.