Merle Corey - tajomstvo portálu (siedma časť)

Večer sme boli vystrašení a čakali sme, že príde nočný prepad. Dohodli sme si hliadky a striedali sme sa. Báli sme sa asi zbytočne. Celá noc bola pokojná a jasná, tie tvory asi nechcú zbytočné problémy a naozaj nám dali šancu stiahnuť sa.

Ráno sme mali bojovú poradu. Najprv sme hlasovali o tom či budeme pokračovať. Ale myslím, že sme to mohli preskočiť, bolo to jednohlasné áno. Nevedeli sme ani koľko ich je, ale predpokladali sme štyroch a viac. Dvaja čo na nás zaútočili prvý krát a dve mŕtvoly. Potom sa rozhovor opäť zvrtol a Tred sa do mňa navážal stále viac.

„... a ty stratíš drahokam vo vlčej forme. V tvojej neprekonateľnej forme s regeneračnou schopnosťou. Nevieš ako si o neho prišiel ani kto ti ho vzal. Potom v boji s tými ohavami neutŕžiš ani škrabanec. No dobre, možno si mal ohorený chrbát ale to mohla byť a podľa mňa aj bola Rodgieho práca." No povedzte koho by takéto slová nevytočili.

„Nespomenul si práve moju schopnosť regenerácie? Také zranenia ako ste mali vy sa mi zahoja okamžite." odvrkol som, ale on pokračoval neustále rýpať ďalej.

„Odkedy si prišiel, sedíš mimo nás všetkých, nerozprávaš sa s nami, alebo len zriedka. Bojoval si, ale to je asi tak všetko. A tvoje varovanie? No jasné, bol si dosť dlho preč na to aby to stačilo na vykecanie našich plánov. A teraz ich tu kľudne počúvaš znova."

Strašne ma to štvalo. Aj keď asi už len preto, že to znelo dosť vierohodne. Ale ja nie som zradca. Nech ma bohovia pošlú do pekiel ak som.

Zarazilo ma keď ostatní začali pritakávať. Bol som vtedy síce v ľudskom tele ale bol som taký rozzúrený, že sa to čiastočne dalo porovnať s mojím vlčím ja. Okamžite som sa začal premieňať na vlka. Vzkypel vo mne hnev a zlosť sa preliala cez únosnú hranicu. Svaly prašťali rozpínali sa a zahlcovali moju myseľ bolesťou. Keď som konečne stál na štyroch, vyrazil som smerom na Treda a jediným skokom ho prevrhol. Vlastne som sa o neho len tak silnejšie obtrel. Neustál to, hlupák. V tú chvíľu som ho nenávidel, ale nechcel som ho zabiť. Nikdy by som ho nezabil. Okamžite som to vpálil do lesa. Ďaleko od všetkých čo o mne pochybujú. Začal som pociťovať túžbu po krvi. Nemal som hlad. Chcel som len zabíjať, driapať a trhať. Ako divá šelma. Tú noc som poriadne vyvádzal...

Nasledujúce dni som stále pozoroval skupinku z lesa a dosť som si vyčítal, že som tak hlúpo vybuchol. Pokračovali v ceste a ja som ich nemohol opustiť. Určite vám nebudem rozprávať o nezáživných hodinách cesty, krčenia sa a pozorovania, ktorého naozaj nebolo málo. Často som sa v myšlienkach vracal k vlčici a hľadal som u nej odpovede na to, čo mám robiť a či som sa zachoval správne. Ak sa tento svet rúti do záhuby a ona mi takpovediac darovala život, musím vykonať to, čo je správne. Ale čo je správne?

„Čau kamoš." Ozvalo sa spoza mňa keď som sa krčil v kroví. Obzrel som sa a vyceril zuby. Stál za mnou chlapík v čiernej róbe a čiernom plášti. V ruke držal akýsi zubatý nôž. Premýšľal som, či mám zaútočiť. Ten nôž bol naozaj zvláštny, jeho okraje boli začernené a akoby pulzoval.

„Asi si ma nepamätáš. Vlastne ani nemôžeš," povedal, „volám sa Gobos. Ja som ti ukradol drahokam." Hovoril to sebavedomo a na to, že sa díval do očí stodvadsať kilovému vlkovi aj veľmi  odvážne. Ak som chcel informácie, musel som to risknúť a premeniť sa. Obišiel som ho dookola. Ani sa nepohol. Potom som odkráčal asi na sedem metrov a začal premenu. O pár bolestivých vŕzgajúcich a šteklivých momentov som stál ako človek.

„To bolo pekné! Vieš to aj naspäť?" opýtal sa pobavene. Určite nechcel počuť odpoveď. „Ako si mi ho ukradol?" opýtal som sa.

„Jednoducho, naletel si mi ako mucha na med."

„O čom to rozprávaš? V tme by som ťa videl kdekoľvek." Odpovedal som mu pravdivo.

„Naozaj?" opýtal sa. „Tak sleduj toto." Povedal a v tej chvíli zmizol. Nebolo to kúzlo. Nepoužil zaklínadlo ani nič podobné. Predvádzal sa mi? Snažil sa.

Nič som neriskoval a opäť som sa zmenil na vlka. Počul som ako sa pohybuje. Bolo to tak potichu, že aj moje vlčie uši s tým mali problém. Cítil som ho. Bol tam. Slabučké závany vetra, ktoré mi hladili jemnučké chĺpky na koncoch uší vytváralo jeho pohybujúce sa telo. Bolo to takmer dokonalé. Bol som si istý, že nejako tak sa musel schovať aj v noc, kedy mi zobral drahokam. Ale ako ma sotva sedemdesiat kilový mužík prehodil snáď tri metre a tresol so mnou o strom? Na odpoveď som nečakal dlho. V jednej chvíli sa mi zdalo, že ho vidím a vyrazil som. Chcel som mu dokázať, že sa mi nemôže skryť, že som lepší. Lenže bola to pasca. Akonáhle som sa priblížil, čosi tmavé a veľké vyletelo zo zeme a treslo ma to do hlavy. Bol to strašný úder. Stratil som orientáciu a zatmelo sa mi pred očami. Kým som sa rozhliadol stál nado mnou a držal v ruke ten zubatý nôž.

„Som Gobos, zlodej," povedal a takmer sa smial, . „viem sa ukryť tak, že mi budeš hľadieť do tváre a nezbadáš ma. Viem položiť pascu, ktorá omráči aj najsilnejšieho nepriateľa. A ani ty ma nezastavíš." Mal som pocit, že tú formulku mal nacvičenú a vravel si ju dookola aj pred spaním. Potom ešte niečo bľabotal ale bolo mi to jedno. Setsakra ma bolela hlava a nemal som náladu na hlúpe reči. Postavil som sa a jeho to viditeľne prekvapilo. Prestal rozprávať a zahnal sa na mňa nožom. Trafil. Keby som si nebol tresol hlavu tak určite uhnem, možno. Rozpáral mi kožu nad pravou prednou labou. Začala mi odtiaľ striekať krv.

„Je koniec. Ešte nikto neprežil útok mojím ostrím. Tá rana sa ti už nikdy nezahojí  a ty vykrvácaš." Nachvíľku som si vážne myslel, že je po mne. Ale potom ma napadlo, že ak to bol on kto ma napadol v tú noc, mal som byť už dávno mŕtvy. To bola moja šanca. Ľahol som si aby nevidel na ranu. Opäť ničo bľabotal. Neskutočne sebavedomý človek. Premýšľal som, ako ho zabijem.

Neviem prečo ale ten chlapík sa mi páčil. Dokonca som si ho začal vážiť ako nepriateľa. Bol naozaj dobrý v tom čo robil. Neviem to opísať. Keby bojoval na našej strane, určite by sme si rozumeli. Uvedomil som si, že aj keď som samotár, chýba mi niekto ako on.

„Prepáč, ale musím ťa tu nechať, ešte mám prácu." Povedal. Moja rana už nekrvácala ale ešte dosť bolela. Musel som ho odstaviť na jeden útok. Vrhol som sa vpred najrýchlejšie ako som vedel. Gobos sa ani nepohol, nestihol. Chmatol som mu po pravom zápästí. Chruplo to a ruka aj s nožom padli na zem. Otočil som sa a pozrel mu do očí. Nebol v nich strach. Prijímal svoju prehru ako som ju pred chvíľou prijímal ja. Pokojne. Vedel, že zomrie. Držal si zbytok ruky a silno krvácal. Bol prvý človek, prvý nepriateľ, ktorého som nechcel zabiť. Ale musel som. Vrhol som sa na neho a zhodil ho na zem. Jedným silným stiskom papule som mu prehryzol hrdlo. Bol som si istý, že kohokoľvek by dokázal poraziť. Nech by tam bol akýkoľvek človek alebo ktorýkoľvek z našej skupiny, neprežil by to. Mal som veľké šťastie, že som tento stret prežil a on aspoň zomrel rýchlo. Jeho telo som potom pochoval v lese. Bola to posledná úcta môjmu nepriateľovi.