Merle Corey - tajomstvo portálu (ôsma časť)

Jeden nepriateľ bol už mŕtvy. Bolo to ironické ale stále som mal výčitky svedomia či som ho musel zabiť. Vždy som si však spomenul, že to bol on, kto mi zobral diamant a za chyby sa platí. Napriek tomu som si ho vážil, bol dokonca až umelcom v tom čo robil. Zavrhol som myšlienku pridať sa na zlú stranu a zničiť diamantom svet a plazil som sa krovím potichu ďalej.

Bez pohybu som sa krčil a zadržiaval som dych. Šumenie lesa. Žiadne nezvyčajné zvuky. Ešte chvíľku som načúval. Medzi vtedy pre mňa ohlušujúcim šumením som zachytával slabé zvuky. Opakovali sa. Bol som si istý, že sú to kroky. Prudko som sa otočil. Ďalší nepriateľ? Už ma to začínalo štvať. Teda, mňa štvalo mnoho vecí ale táto bola nová a preto štvala ešte viac.

 Zahalená postava zmeravela keď som na ňu uprel pohľad. Neozbrojená, stála hodných dvadsať metrov hlbšie v lese. Oblečená v akejsi zvláštnej tkanine. Tvár mala samozrejme zahalenú. Najskôr nejaký hlupák dúfa, že ak sa nepohne tak ho nezbadám. Čo som nejaká žaba, ktorá vidí len keď sa hýbe? Tak veľmi ma podceňoval.

Vyrazil som tak prudko až som pocítil ostrú bolesť v mieste kde som krvácal po zásahu Gobosovho noža. Stromy sa okolo mňa začali rozmazávať a šum lesa sa stratil. Nachvíľku tam bolo len ušitrhajúce ticho a môj dych. Potom sa vynorili ostatné zvuky a ja som už bol v plnom šprinte. Postava reagovala v okamihu. Otočila sa a bežala preč. Pousmial som sa. Neujde mi, nemá šancu. Mihala pomedzi stromy aby som ju stratil z očí. Začala sa mi vzďaľovať. Nemožné! V lese mi nik nedokáže ujsť.

Vtedy mi to do seba celé krásne zapadlo. Postava v lese už celkom zmizla, prestal som bežať a moje funenie muselo byť počuť pekne ďaleko. Krokom som sa vracal naspäť. V skupine musel byť naozaj zradca. Premýšľal som, prečo by na mňa nepriatelia chodili postupne ale došlo mi, že tento nemohol byť z nepriateľskej skupiny. Musel byť z tej „mojej" a musel to byť práve zradca. (len členovia mojej skupiny totiž vedeli ako mi môžu ujsť, ktokoľvek iný by mi skončil v pazúroch. Nakoniec, môj neopatrný jazyk mi predsa len pomohol. )

Tred ani Lucius to byť nemohli. Boli príliš mohutný a nedokázali by mi ujsť aj keby dokonale vedeli, kde mám slabinu. Mohla to byť Iris, tá by ale asi takéto tempo tak dlho nevydržala. Rodgieho som zavrhol okamžite. Cítil by som jeho plameň aj keby spal. Ako vlk som ho cítil kedykoľvek, nie len keď sa rozohnil. Aihan! Ale prečo Aihan? Prečo on?

Spomenul som si, že to bol práve on, kto mi povedal, že mám zobrať drahokam a utekať do lesa. Ale prečo ma teraz špehujú? Akiste už vedia, že Gobos je mŕtvi a tiež vedia aj to, že som stále nablízku svojej skupine. Ja som im určite urobil škrt cez rozpočet. Neplánovali nového člena v skupine a teda sa ma museli nejako zbaviť. Aihan sa ma chcel zbaviť, vykopnúť ma zo skupiny a vedel, že Tred sa do toho hodí po hlave ak zbadá len náznak zrady. Ten hnusný bastard. Urobil to geniálne.

Najviac ma štvalo, že som s tým nemohol nič robiť. Nemohol som sa jednoducho vrátiť a povedať : „Ahoj, som späť. Aihan je zradca a ja ho teraz zabijem." Rozhodol som sa ale, že ostanem po boku priateľom a v prvej chvíli im pomôžem. Neexistoval iný spôsob ako dokázať moju nevinu.