deti ktoré plačú, keď sa nikto nepozerá

z rosy opadáva voda

na líca umazané

od priesvitnej lásky

skryté v hrboľatých

rukách našich predkov

  chcú toľko byť

  nielen sa zdať

ani neobťažujú

svojimi kropajami

ťažkými

ako olovené nábojnice

kalnými

vývarmi bosoriek

     slzy rozdávajú

hviezdam a vankúšom

do tichej noci je

počuť hvizd

čiernych snov

    škovránkovia, ktorí stratili hlas

    bodky, ktoré chýbajú na konci viet