Nehorský úraz

Trnavskí turisti každoročne organizovali víkend na Turci, v prekrásnej časti Veľkej Fatry zvanej Gader. Základom bol výstup na vápencový vrchol Ostrej. K pravidelným účastníkom akcie patril Karol. Onoho roku vzal so sebou aj syna, ktorý tam mal tiež pár tínejdžerských rovesníkov.

Pekná jesenná sobota pôsobila optimisticky. My skúsenejší sme vyrazili zavčas ráno, mali sme v pláne traverz lúkami 1300 metrovej Tlstej. Mládenci plánovali kratšiu, priamejšiu cestu na Ostrú.

Na horských lúkach sa otvoril výhľad, aký s vysokým úrokom odmeňuje vynaloženú námahu. Zaspomínali sme na vlaňajší víchor, keď sme tadeto ledva prešli v úctivom predklone a kamarátove maloleté dcéry sa preplazili so slzami v očiach. Tentoraz sa všetko zdalo byť v najlepšom poriadku. Zdanie však opäť raz klamalo.

Znova sme vošli do lesa a ocitli sa na pohodlnom hrebienku. Na úzkom chodníku sme sa zoradili za sebou. Vyrazil som prvý, za mnou Paťo, hneď za ním Karol a ďalší dvaja kamaráti. Po chvíli chôdze som si na chodníku všimol nepatričný predmet. Taký šedivozelený umelohmotný valec s rozmermi pohára. Niečo som zašomral o pohadzovaní svinstva v prírode a prekročil ho.

Poriadkumilovný Paťo to žiaľ nenechal len tak. Tiež ho prekročil, ale v snahe aspoň ho odpratať z horského chodníka, nakopol ho zboku pätou vibramy. Ozvala sa ostrá rana a Karol, idúci tesne za ním vykríkol a chytil sa za tvár.

Keď sa po nekonečnej chvíli odhodlal dať dole ruky zo zakrvavenej tváre, zúfalo zastonal:

„Nevidím!“

Nebol čas úvah a nárekov, ale činov. V predmobilovej ére utekať po pomoc a potom čakať na Horskú službu nemalo logiku, mohlo ísť o čas. Striedavo vždy dvaja sme chytili Karola z oboch strán, neustále ho upozorňovali na konáre a kamene a on sa statočne naslepo potkýnal svojou tŕňovou cestou. Keď sme došli na križovatku so žltou značkou, kde cesta začínala strmo klesať, bez dlhej porady som vyrazil dopredu po auto a chlapci sa pomaly kĺzali za mnou. Dolinu som preklusal a asi o hodinu som uháňal starým Žigulákom cez zákaz vjazdu hore Blatnickou dolinou. Akurát keď som sa otočil pri ústí žltej, chlapci dorazili.

Úplne vyčerpaného Karola sme nacpali na zadné sedadlo a o dákych päťadvadsať minút a aspoň toľko dopravných priestupkov sme boli v Martinskej nemocnici. Na očnom sestrička strekla Karolovi nejakú čistiacu tekutinu do očí, ihneď privolala primára a čoskoro aj políciu. Keď nás vyšetrovateľ vypočul, pobrali sme sa do tábora.

Na druhý deň sme sa dozvedeli, že Karolovi už odoperovali jedno úplne zničené oko a o to druhé bojujú. Poobede si nás znovu zavolal veľmi schopný vyšetrovateľ a nespokojne nám oznámil, že prípad už je síce vyšetrený, ale vraj kde niet žalobcu, niet ani sudcu. Keď sme naňho vyvalili naše zdravé oči, vysvetlil nám to.

Karolov syn sa zaujímal o tzv. zábavnú pyrotechniku a z armádnych prebytkov nakúpil aj cvičné granáty, ktoré majú u vojakov vyvolať dojem bojovej situácie. Ráno vybehol skratkou na náš chodník, inštaloval tam jeden kus a tešil sa, ako nás vystraší. Nuž, podarilo sa mu to nad plán. No a jeho otec, čerstvý invalidný dôchodca, ho odmietol žalovať. Ihneď vytušil kto je za tým, ale nič nepovedal nám ani policajtom. Možno to prijal ako trest za nezvládnutú výchovu, ťažko povedať.

Karol absolvoval aj ďalšie operácie menej zdemolovaného oka a podarilo sa zachrániť mu aspoň nepatrné zvyšky zraku. V osi pohľadu nevidí nič, ale neostro vníma periférne. Naďalej chodí na výlety i diaľkové pochody do Malých Karpát, vždy so sprievodcom, najčastejšie s obetavou manželkou.

Veľakrát sme potom s Paťom a ostatnými nad pivom morfondírovali, akým riadením osudu nezdarný syn pripravil o zrak akurát vlastného otca. Mohol to byť ktokoľvek z nás. Alebo niekto celkom cudzí. Nie som poverčivý, ale ...

Ešte jedna vec nás riadne štvala. V horách sme zvyknutí čeliť nástrahám prírody – nečasu, skalám, lavínam, diviakom, hoci aj medveďom. To čo tam patrí, akceptujeme ako riziko podnikania. Ale ľudské nástrahy nemajú vo výškach čo hľadať.