Svätojánske koláčiky

... alebo keď kocúr Valentín nie je doma ...

Nahnevané slnko sedelo na konári stromu oblečené v pyžame, česalo si kučeravé lúče a šomralo: „Presne teraz musím ísť spať, keď sa konečne niečo deje!"

Do starého duba pomaly prichádzali hostia. Naklonilo sa, aby lepšie videlo. Vtedy k nemu na konár priskočil mesiac,  a slnko, ktoré sa práve nedržalo, zapadlo do lístia pod strom.

Ninive vítala hostí pri dverách a dávala pozor, aby sa dnu neprešmykol niekto, koho nepozvala.

„Keď bude dobrá konštalácia hviezd, možno príde aj Boris," zadívala sa mačička na oblohu a oči jej fialkasto zasvietili.

Vločka, ktorá sa bála, že sa v tom teple roztopí, ostala sedieť vonku na drevenej rímse pod oknom vo vaničke s ľadom.  Spolu s mesiacom spoza okna sledovali,  čo sa robí vo vnútri.

V jednom rohu okrúhlej dutiny stromu sa rozprestierala Patagonia. Oproti sedel Sladký Janíček a  Bezruký Erik, ktorý prišiel o svoje horné končatiny v boji s bezpohlavným dažďom. Obaja horlivo rátali guľaté koláčiky, ktoré im prišli do cukrárskej súťaže.

„Jedentisícšesťstodvadsaťdeväť!" vykríkol potešený Janíček a nevšimol si, že košík do ktorého ich hádzal, je už takmer prázdny. Ležala v ňom iba mačička s otvorenou ocukrovanou papuľkou.  

Na ťažké dubové dvere niekto zaklopal. Mačička sa opatrne vyhupla z košíka a  utekala otvoriť. Opatrne odchýlila dvere a vystrčila hlavu do noci. Najprv uvidela iba zuby podsvietené baterkou a potom aj zvyšok.

„Edo! Čo tu robíš?"

„My sme prišli  na večierok."

„Kto my?" nakukla mu poza plece.

„No ja," ťukol si do hrude,  „a tuto znova ja," ukázal za seba.

„Aha," poškrabkala sa po hlave, ale nikoho iného nevidela.

„Tak fajn, otvor tie vráta a pusť nás dnu."

„No, ehm, vieš Edo, nemôžem ťa pustiť."

„Prečo by sme nemohli ísť dnu?"

„Ako by som ti to povedala," nervózne poťahovala fúzikom. „Nechcem aby si tu bol. Neber to vôbec osobne," zabuchla mu dvere pred okuliarmi.

Edo sa poobzeral po okolí a zvažoval situáciu. Okno bolo dosť vysoko. Keby sa na neho vyštveral Elat, mohli by to zvládnuť a nejako sa tam pretiahnuť. Ale práve v tejto chvíli ho nemohol nikde nájsť. Pohrabal sa vo vrecku nohavíc a vytiahol odtiaľ malú vysušenú fazuľu.

Zohol sa a zaryl prstom do zeme.

„Kurva, betón!" zahrešil a oblohu preťal svätojánsky blesk.

„Kto to bol? Určite Edo alebo Boris," tešila sa slečna Mokrá.

„Nikto," zatiahla sladko mačička.

„Ako mohol nikto klopať?" sklamane si napravila krátku sukničku.

„Normálne. Pokrčil ukazovák a zaťukal na dvere."

„A prečo neprišiel hore?"  zamiešal sa Lukáš.

„Ako môže nikto prísť?"

„To teda neviem," pohodil dlhou ofinou mladý príťažlivý  muž, „ale budem nad tým premýšľať."

„Tha mne je tho fuck gdo prijde, ale shak Dhandhanush by mi newadil," prehovorila neznámou rečou Patagonia.

„No to určite," zaprskala ticho mačička a keď sa nikto nepozeral, nahliadla cez dierku do škatuľky, v  ktorej si ho odložila ku ostatným vecičkám. Bol tam. Sedel vedľa rybacej kostry a odtrhoval z nej drobné kostičky. „Dá mi. Nedá mi," ozýval sa unudený hlas. Ninive ho nechcela trápiť, a tak mu spod kožúška vytiahla kúsok koláčika a dala mu ho do škatule.

Zrazu sa s obrovských rachotom rozletelo sklo na okne a doprostred izby na zem spadol v objatí obrovskej  fazule Edo. Na druhom výhonku sa hompáľalo jeho neviditeľné schizofrenické dvojča Elat.

„Edo!" skríkla slečna Mokrá a rozradostená utekala vyslobodiť mykajúceho sa tvora v okuliaroch z pazúrov zelenej obludy.

Mačičke sa nebezpečne roztriasli fúziky. Ustúpila o krok dozadu a stúpila do mláky.

„Au," ticho zastonala kaluž.

„Veď je to vločka a roztápa sa!" pichol do mláčky vyslobodený Edo.

„Thag, uzh je z ney woda."

„Dajme si dole hlavy na znak smútku!" povedal Elat, ale nikto ho nepočul, pretože neexistoval. A tak len všetci zízali na vyparujúcu sa mláku.

„Tak už je dievča v suchu," smútil Lukáš.

„Nie, je z nej obláčik," priletel krokodíl.

„Aspoň je bližšie k Bohu," poutierala zvyšok mláky chvostom mačička.

Dubovou dutinou sa rozľahol obrovský rachot.

„To bude určite Boris!" utekala k dverám slečna Mokrá. Na polceste sa zrazila s letiacim Jakubom, ktorému z vlasov vypadlo zopár triesok z rozlámaných dverí. Obaja sa zviezli na zem pred prekvapeného Janíčka.

„Vy hovädá nekultúrne," vstal a oprášil si z nohavíc zvyšky cukru. Zožrali ste všetky koláče!" rozhadzoval rukami Jakub nad prázdnym košíkom. Nahnevane rozšliapol pár mravcov a spôsobil im  menší dopravný chaos.

Nešťastný Janíček sa pozrel na zástupy prúdiacich bodiek, ktoré usilovne nosili omrvinky z košíka. Od zlosti sa mu hlava trikrát zväčšila a z uší sa mu nebezpečne dymilo. Po chvíľke to nevydržal a začal šliapať aj on po ostatných mravcoch. „Vy-vy-vy," nenachádzal vhodné slušné slová Janíček. „Vy kurvy pažravé!" zvrieskol a do starého dutého duba udrel svätojánsky blesk.

Ráno, keď sa poľný maršál kocúr Valentín vracal domov, obvešaný myšami, ktoré chytil v žite, našiel spať mačičku Ninive na zemi vedľa zhoreného duba.

Tá sa ihneď prebudila, previnilo stiahla ušká k hlave, tichúčko zapriadla a do labky mu nežne vtisla obhorený koláčik.