Báseň pre mŕtveho chlapca, alebo Ako ma chránila pred nástrahami

I.

Vlasy života vypadávajú.

Zmetiem ich zo stola.

Nie sú moje. Sú jeho.

V hlave mal dôvod žiť,

v srdci mal dôvod umrieť.

Ľudia zabudli umierať so cťou a zmierení.

On nechcel žiť preto, lebo mu bol daný život,

ale preto, lebo žiť chcel.

Teraz viem, ktorá cesta vedie do výšok.

Sledujem jeho hlas.

Nepočúvala som, keď lietal po svete,

počúvam, keď lieta tam niekde.

Odrazu je všetko smiešne

ako útechy pred vojnou.

Malé deti vysmievajúce sa strachu

sú hrdinami len pri matkách.

On matku nemal...

 II.

Kto dovolil času prekakovať hodiny?

Kde sme boli, keď sa rozdávali sny?

Kto otvoril náš dar, v ktorom sa skrýval úsmev?

Kto teraz žije náš osud?

Kde je ten, ktorý mal chápať?

Zabudol? Zradil? Nepustili ho? Nechcel prísť?

Načo je toľko otázok?

III.

Kto zobral sny? Kto zabil malého chlapca?

Môj drahý pamätaj:

Nikdy nevrav: ,,Chcel by som, aby..."

Povedz: ,, Je to tak."

A spomínaj v dobrom.

Aj mŕtvi spomínajú.

Možno nájdeš človeka, ktorý spáli tvoj železný kríž.

Spomínaj na moje sny.

Potrebujem ich, aby som mala za čo umierať.

,, ...ochránila som ťa pred toľkými nástrahami."

Ale moje slzy za dverami si už nevidela.