SOTA -- šiesta časť

  Ticho. Asi ma dobre nepočul alebo, ak o SOTovi nikdy nepočul, mi nerozumel, čo bolo pravdepodobnejšie.

  Zacítil som pohyb. Nevedel som, čo chce robiť, ale ja som využil chvíľu, keď som sa mohol posunúť, a šmýkajúc sa na kolenách som opakoval meno, ktoré vytlačilo pojem mama z môjho slovníka, keď som sa druhýkrát narodil. Viem isto, že sa to stalo, lebo toto sa obyčajným ľuďom nestáva. (Už ma netrápili ceny cigariet.)

  „Hľadám SOTU!" stále som to opakoval a kričal, aj keď ma kopol do chrbta a ja som sa doplazil asi o meter ďalej. Potom ma zase chytil. Pritiahol si moju tvár k jeho, cítil som jeho dych, dych obyčajného starého chlapa z ulice, jedného z mnohých, ktorých som stretával v meste.

  „Hlupák!" zasyčal a potiahol dozadu, až som zase stratil rovnováhu. Z ničoho nič sa pouličná lampa rozhodla zasvietiť mi rovno do očí. Pozeral mi do tváre prekvapene a ja som si uvedomil, že on vie, on vážne vie, kto je SOTA.

  Alebo si myslí, že som blázon. Alebo oboje.

  Nečakal som, že ma surovo chytí za krk a potiahne za sebou. Ale urobil to. Veci sa pohli a ja som znovu pocítil živočíšny strach, ktorý vo mne za posledných dvanásť sekúnd trochu uschol. Ťahal ma po ulici a ja som sa mu v tom pätami pokúšal zabrániť, ale akokoľvek som sa vzpieral a metal, znova a znova ma zovrel a povedal: „Je neskoro."

  Áno, bolo neskoro, bolo určite niečo okolo polnoci, to viem, nemusel si mi hovoriť takúto šokujúcu informáciu. Úporne som sa snažil myslieť na hlúposti a nie na to, čo bola pravda, lebo by som za zosypal, lebo som nikdy nečakal, že by pre mňa niekedy mohlo byť neskoro. V hĺbke duše som bol presvedčený, že aj tie milióny ľudí, čo umierajú pri autonehodách, pri tsunami alebo v parkoch museli predsa celý život tušiť, že sa také niečo stane.

  Ťahal ma medzi budovy. Začínal som chápať, ako sa to skončí. Už som mu nemohol ujsť. Takže už aj a som mal v sebe to vedomie, to ma vydesilo najviac, takmer som rezignoval, už som nevnímal, čo sa okolo mňa deje alebo to bolo viac moje prianie, túžil som sa zobudiť, už som sa zobudil toľkokrát. Vedel som, že keby som ešte dostal šancu, žil by som svoj život inak a vedel som, že to nie je pravda.

  Keď sme vošli hlbšie medzi domy, vtedy svetlo pri parku načisto skapalo a ja som pocítil niečiu ruku aj na druhom pleci. Už nebolo nič len tma a tá ruka a ja ako nezúčastnený svedok. Ťahali ma uličkou pomedzi chladné múry, ja spútaný, oni dozorcovia a odsúdil ma vlastný život. Len nasledujúca chvíľa mi mala ukázať, ako som sa mýlil, lebo môj sudca sa opieral o jednu z tých plesnivých stien.