O anjelovi, ktory si myslel, že je obyčajný chlapec

O Anjelovi, Ktorý Si Myslel, Že Je Obyčajný Chlapec

Vraveli mi, že keď som sa narodil, k anjelovi mi chýbali len krídla. Teraz si to už nikto nemyslí. V mojich očiach vidia zlobu, mojím krokom sa vyhýbajú. Môj dych je pre nich dychom smrti a moja vôňa im pripadá skazená a vôbec nie krásna. Keby mi chceli nechať prívlastok anjela, povedali by, že mám krídla farby pekelného ohňa a telo si skrývam pod záplavou čiernych vlasou tak, ako noc ukrýva v sebe temno a chráni tých, ktorí ubližujú vinným, i nevinným. Povedali by, že som prekliaty a keby sme žili niekoľko storočí dozadu, sedel by som teraz prikrčený v kúte vlhkej studenej kamennej cely, alebo stál spútaný uprostred žiary ohňa. No ľudia, nepotrebujú dávne časy na to, aby niekoho dokázali nenávidieť. Chlapci ma výsmešne nazývajú dievčaťom, dievčatá mi dennodenne darúvajú opovržlivé pohľady. Tí ktorí sú veriaci na mňa pozerajú ako na rúhača a uctievači satana vo mne vidia božieho prívrženca. A tí, o ktorých priazeň by som stál, tí neexistujú. Aspoň nie v mojom svete. Vo svete, ktorý nenávidím a v ktorom musím prežiť každý deň svojho života. Vo svete, ktorý nenašiel pre mňa miesto.

O Perách, Ktoré Nepoznajú Úsmev

Vykláňam sa z balkóna trojizbového bytu, s cigaretou v ruke a slzami v očiach. O moju nohavicu si brúsi malé pazúriky mačička, ktorú som dostal raz dávno na Vianoce pod stromček. Volá sa Sadza a aj keď je ryšavá, jej meno jej neprekáža. Keď si spomínam na to, akú som z nej mal radosť, keď som ju prvý krát uvidel, keď som prvý krát pohladil jej páperový kožúšok... Nemal som sa však s kým o svoju radosť podeliť. Už ako dieťa. A keď sa niekto spýta, prečo sa takmer nikdy neusmievam, porozprávam mu o Vianociach. Práve tých, kedy som dostal Sadzu, práve tých, kedy som si uvedomil, že môj úsmev pre nikoho nič neznamená.

Zahrajme Sa Na Jeho Priateľa

Vždy keď ráno stojím pri pulte a čakám, kým mi spravia kávu, mám priestor na rozmýšľanie. Po noci sa to hodí. Po noci, plnej bezvýznamných čriepkov fantázie, pozliepaných v jeden príbeh. A ako som tam dnes stál a podával čašníčke bankovku, niečo ma napadlo. Začal som si zmätene premietať včerajší večer. Dva telefonáty ohľadom toho, či som v poriadku. Dva krátke rozhovory, ktoré boli skôr frázou ako bežnou rečou. Jeden od dievčaťa, ktoré sotva poznám, druhý od chlapca, na ktorého si matne spomínam zo včerajšieho večera. O čom boli tie telefonáty? Teda stačí, aby som si premietol jeden, lebo boli takmer rovnaké. „Áno, som v poriadku.“ To boli moje odpovede. Napadlo ma, prečo tých ľudí vlastne zaujímam. Prečo sa pýtajú, ako mi je? Nechcú predsa počuť pravdu. Chcú, aby som povedal, že som v poriadku. A ja som to povedal. Nepovedal som im, že márne hľadám dôvod ľudského bytia. Ani to, že ich vlastne ani nepoznám. Povedal som im to čo chceli počuť. Nechal som sa podvedome vtiahnuť do nezmyselného rozhovoru, ktorého presné znenie by som vedel napísať aj bez toho, aby sa uskutočnil. Ukojil som ich svedomie, pomohol som im splniť si nepísanú povinnosť, ktorú voči mne cítili. Zachvel som sa dávkou hnevu. Hneval som sa najmä na seba. Veď ich vôbec nezaujímalo, či som v poriadku! Zahrali sa na to, čomu sa hovorí priateľ.

O Martym A Horkých Vitamínoch

Raz, to som bol ešte malý chlapec, som si vytvoril priateľa. Volal sa Marty. Bol veľmi krásny a každý ho mal rád. Ja takisto. Keď som ráno vstal, sedel na kraji mojej postele a hladil mi vlasy. Každý deň so mnou vstával, chodil do školy a aj večer sme si spolu umývali zuby. Myslím, že aj on ma mal rád, lebo inak by sme neboli stále spolu. Jednoducho som si s Martym skvelo rozumel. Mohol som mu povedať hocičo. Vravel som mu čo sa mi v noci snívalo, akú známku som v škole dostal, dokonca aj to, či ma v ten deň chlapci zbili, alebo nie. To nevedel nikto okrem Martyho. Keď mi bolo veľmi smutno, plakal som a Marty bol vždy pri tom. Vždy ma objal, keď som to potreboval. A objal ma aj len tak, v celkom obyčajný deň a bez dôvodu. Možno mi chcel spraviť radosť. Ale raz ma mama vzala k doktorovi. Aj Marty šiel, hoci ona nechcela. Držal ma za ruku tak pevne, akoby to bolo naposledy. Doktor dal mame pre mňa vitamíny. Biele a horké. A keď som ich všetky zjedol, Marty odišiel.

Byť Človekom, Je Neľudské

Slnko mi zasvietilo do očí a ja som sa zobudil unavený. Cítil som sa špinavý a ľudský. Klamal som niekomu, komu na mne záleží. Jedinej osobe, o ktorej viem, že ku mne cíti niečo, čo sa nepodobá nenávisti. Nevedel som, že ranné slnko vo mne prebudí bolesť, o ktorej som si myslel, že nepríde nikdy. Sedel som meravo a ticho na kraji postele. Tvár mi klesla do rúk a svedomie som mal nezvládnuteľne čierne. Bolo to na mňa priveľa. V tom momente som pochopil, že všetka hrdosť, ktorá bola tým, čo som si na sebe vážil, je preč. Že to, čím som sa líšil od ostatných, to čo ma robilo neobyčajným sa stratilo. Bolelo ma to. Viac ako som si dokázal predstaviť, že dokážem uniesť. Horkosť mojej duše vychádzala na povrch. Škriabala a trhala ma zvnútra. Už som dlhšie nemohol a začal som plakať. Vzlykal som pomaly a dýchalo sa mi ťažko. Zrazu sa mi jedna jeho ruka nežne dotkla pleca a druhú mi ovinul okolo hrude. Na krku som cítil jeho dych. „Ty si už hore, anjelik?“

Tma má tisíc odtieňov

Keď ma niekedy v meste zastihne noc a obloha ma zahalí rúchom tmy, mám pocit, že som doma. Vtedy sa mi chce len tak bez dôvodne kráčať po kamennej dlažbe, ktorá nikam nevedie a hľadať farby noci. Raz som sa nechal premôcť túžbou a tak som spomalil, nechal noc, aby ma dohonila a svoje kroky, aby zneli až do rozvidnenia. Tma má tisíce odtieňov, ktoré sú hodne našej pozornosti. Dávajú nám možnosť rozmýšľať nad hriechmi, nie páchať ďalšie. Snímu nám z pliec ťarchu až do rána, keď nám ju opäť vráti brieždenie a slnko. V tme nikto nezbadá naše slzy, ani záblesky nenávisti v očiach. A v tú noc, ako som sa potuloval po meste, mi naozaj tma poskytla útočisko, aké by mala poskytnúť matka svojmu malému dieťaťu. Dala mi čas. A ten som potreboval. Preto sa noc stala mojou matkou a ja ju milujem tak, ako každé dieťa miluje svoju matku.