Nechal mi tu darček

Nechal mi tu darček. Krv vytekajúca z úst. Sladkastá chuť. Sama v prázdnej miestnosti. Pred chvíľou však bolo všetko inak. Tresol dverami a kričal prečo. Nadával. Z úst mu striekali sliny. Blčiace oči. Nadával a rozhadzoval rukami. „Prečo?“ opakoval stále, „Ty hnusná vyjeb... štet..., ani jedno z tých slov nedopovedal. Jeden švih rukou. Pohár sa roztrieštil na dlážke. Črepy prinášajú šťastie - irónia. Pád na úlomky skla bol nežný. mäkký. Hladko sa zarezávajú do hrubej kože. Lesknú sa. Odrážajú mnoho farieb v záplave svetla. Modrá, žltá, červená... Lebka je tvrdá, ale vysoký pád na sklený stolík ňou otriasol. krvou zlepené vlasy.

Nechal mi tu darček. Dorezaná tvár. Bez slova išiel do kuchyne. Vrátil sa. Ruka zvierajúca nôž. Ostrie sa ligoce v žiari slnka. Kľačal a neustále opakoval jediné slovo. Prečo! Blčiace oči. Bledá vychudnutá ruka sa dala do pohybu. Čepeľ prechádza telom tak ľahko. Nič jej nekladie odor. Ona je teraz kráľovnou. Horúce riečky krvi tuhnú na lícach. Šteklia. Zachytávajú sa na jemných chĺpkoch. Všetko sa poddáva chladnému dotyku ostria. Studená zrazená krv sa rozlieva po dlážke. Bola úplne nová. Mala len štyri dni. Biele špáry menia farbu.

Nechal mi tu darček. Som tehotná, miláčik, chceli vyriecť moje ústa. No z pľúc sa vydralo tupé chrapčanie. Vlastne, teraz je to už jedno. Zúrivé kopance. Znova a znova. Vnútro horí. Kričí bolesťou. Sú nanič všetky slová. Druhý mesiac. Všetko je preč. Krv stekajúca po stehnách. Navždy zbohom malé stvoreniatko.

Všetko sa zahmlieva. Hlasy, kroky, červené svetlo, siréna. Na čo to všetko, veď predsa dal mi ten najkrajší darček. Zatváram oči a usmievam sa. Nebojím si tmy. Konečne mi dal skutočný dar. Slobodu. Viečka oťažievajú. Zmätené hlasy pomaly miznú. Srdce sa už nemusí ďalej namáhať. Dávam mu voľnosť. Už nebude otročiť v biednom ľudskom tele. Vyhrala som. Práve som totiž našla dno hlbokej čiernej priepasti. stačí tíško čakať a onedlho ma poctí svojou návštevou sám Svet.

Nechal mi tu darček. Vybral správne. Konečne ten správny darček.