Boží, nie môj...

Bol si dušou pri mne, keď som prvýkrát trasúcou rukou za jasnej mesačnej noci napísala do denníka to, čo mi už tak dlho zvieralo srdce. Dve úprimné, pravdivé slová „ľúbim ťa“ ostali nevypovedané do chvíle môjho posledného vydýchnutia.

Bola som zakaždým pri tebe, keď ma tvoje hnedé, slzami lesknúce sa oči prepichli a prosto povedali „ľúbim ťa, ale nedokážem Ti to povedať“. Moje ústa sa jednostaj snažili vysloviť „prečo“? No nikdy si mi neodpovedal. Ani vtedy, keď som vedela, že odchádzaš, a ty si vedel, že sa stretneme už iba jediný raz. Smutne si na mňa hľadel a chcel povedať „odpusť mi“. Prečo je osud taký krutý a ja zostávam sama? Moja láska bola však silná a všetko som Ti odpustila. Srdce však ostalo smutné, žialilo, rozbilo sa na malé kúsky a plakalo stále viac a viac. Nevyslyšalo tvoj hlas, ktorý som tak často počula z diaľky: „neodchádzaj do večnosti, nedokážem žiť bez tlkotu tvojho srdca“.

Bol si pri mne, keď som posledný krát vyriekla tvoje meno a až vtedy pochopila, prečo „nie“. Časť tvojho Ja si oddal Bohu a nechcel si, aby som bola milovaná napoly. Slza jak čistá perla pomaly stiekla lícom a vysušenými perami si povedal „tak veľmi som ju ľúbil a tak veľmi jej ublížil“. Zaboril si tvár do mojich meravých rúk a ostal so mnou večne.