Pohľad v tichu

Pred pár minútami ma prebralo...ticho. Zastali sme. Ustalo natriasanie a aj tlmený hluk, ktorý mi dával súkromie, aj keď som tak blízko k iným, cudzím ľuďom. Väčšina z nich ma nezaujíma. Nemôžem povedať, že by mi vyslovene prekážali, zaobišiel by som sa však bez nich. Niekedy, celou cestou mám výhľad na niekoho zaujímavého. Chvályhodné by bolo, ak by som si všímal ľudí, kvôli akýmsi skrytým vlastnostiam. No tie sa bez slov zrejme nedajú až tak odhadnúť. Preto všetka tá krása, ktorá tam v tom momente je, sa niekedy redukuje na jednoduchšiu ( čo neznamená, že zanedbateľnú, alebo opovrhnutia-hodnú ) vonkajšiu krásu nežnejšej polovice ľudstva. Pre väčšinu sa zrejme rozplynula predstava, že ide o akúsi hlbšiu myšlienku.

Asi zostalo len to plytké a nevznešené. Pohľad na niekoho neznámeho, koho už nestretnem.

Vlak sa pomaly pohol ďalej. Už by som nemal zaspať. Onedlho vystupujem. Hľadím do tmy. Nekonečný priestor a v ňom malé svetielka. Sem tam domy a budovy staníc v ktorých nezastavujeme, cez ktoré len tak preletíme. Načo aj? Veď sme v rýchliku.

Konečne. Dva dlhé, takmer dokonale priame rady svetielok. S traťou sa pretnú tesne pred stanicou. Na nej vystúpim. Ticho skončí, tak ako tento týždeň. Začne nový.