SOTA -- siedma časť

  „Sám sa tu pýtal," ozval sa môj prvý únosca.

  „Tak prečo sa tak moce?" precedil cez zuby ten druhý.

  Nevedel som či som rozmýšľal vážne, ale odrazu som si to uvedomil. V tmavých uličkách bolo cítiť pohyb a ruch, všetci sa ponáhľali na určené miesto a mňa tam ťahali ako obetu na oltár, aby mohli predstúpiť pred veľkňaza. Dnešná obeť mala byť krvavá a hoci som bol nevinný, čakal som, že ma odsúdia. Sám som začal veriť, že je to správne.

  Môj strach sa ale nezmenšil, práve naopak. Začal som prudšie dýchať a znovu sa zarývať nohami do zeme, avšak už som na to nemal.

  Nie, takto sa to nemalo skončiť. Ešte včera to bolo iné a dnes to malo byť zase krásne. Pre mnohých však mal byť zajtrajšok krásny práve preto, že môj už nebude, a všetci boli tu. Ale na tom nezáležalo, ľud vždy nenávidí tých, na ktorých vodca ukáže - a bolo vôbec možné, aby ním nebol SOTA?

  Zhodili ma na mokrú zem. Opäť tu svietilo sliepňavé svetlo, tentoraz z okien bytov. Bál som sa, že tam uvidím tváre ďalších divákov, preto som urputne civel do zeme. Keby som zdvihol hlavu, zistil by som, ako sa mýlim. Boli sme sami.

  Muži, ktorí ma viedli, ma nechali na zemi a postavili sa k ďalším dvom, ktorí stáli za SOTom.

  „Prečo si prišiel?"

  „Musíš im povedať pravdu!" Môj hlas znel opäť vyššie, ako by mal.

  „Tú už vedia, ale ja nedovolím, aby došlo k ďalšej vražde. Nenechám ťa tu, odvezú si ťa úrady. Tvoju obeť tu nepoznali."

  V kútoch medzi bytovkami to zašumelo. Nenechá ma tu, odvezú si ma. Nepomstia sa tomu, čo zabil v ich parku.

  „Nech je spravodlivosť k tebe milosrdná a slepá, ako som nemohol byť ja."

  Niečo na jeho hlase bolo veľmi zvláštne, aj na jeho postave, na strieborných einsteinovských chuchvalcoch vlasov toho bolo zvláštne trochu viac. Nebolo mi však dožičené ho i naďalej sledovať, lebo ma zase chytili tí dvaja chlapi a vtedy opadol môj záujem o jeho frizúru.

  „Hej! Čo...?"

  „Prídu si po teba," odpovedal ľadovo pokojným hlasom.

  „ALE JA SOM NEVINNÝ!" Viem, že v nadhľade som za SOTom zaostával, ale čo by mi bolo platné, keby som len dramaticky predniesol nejaký monológ? Takto som si aspoň mohol myslieť, že pre svoju záchranu niečo robím.

  Niekto pri SOTovi pokrútil hlavou. Nie? Takže podľa nich som vrah? Ja?! Snová clona, v ktorej akoby som sa v niektorých chvíľach prípadu ocitol, sa rozpadla akoby tam ani nikdy nebola. A bola? Odrazu bolo všetko také reálne, že ani SOTov šedý oblek a elegantné topánky nedokázali vrátiť vízií môjho zadku v cele absurdný podtón.

  „Ja som to neurobil! Čo to nevidíte?! Bude vraždiť ďalej! Komu pomôže, ak ma zatknú? Len jemu! Ak to urobil raz, urobí to znova! Dokázal to zhodiť na mňa, myslíte, že urobiť to znova bude pre neho problém?!"

  Podobnými výkrikmi bola lemovaná moja cesta späť zo sídliska. Takže koniec, žiaden spasiteľ sa nekonal. SOTA tam stál neohrozene ako sama smrť, ale veď ňou aj bol, bol... Za chladnokrvnú vraždu, koľko to bude? Dvadsať, tridsať rokov? Doživotie? Kreslo?

  Potil som sa, až som za sebou zanechával slizkú stopu, a aj tak som sa im nemohol vyšmyknúť. No asi to bolo aspoň na niečo dobré, lebo ma odrazu hodili do stredu cesty a odstúpili. Na rohu ulice sa objavilo auto. Ani som sa nestihol báť, keď ma oslepilo halogénmi a vyrazilo priamo na mňa, kým so zavŕzganím bŕzd zastalo.

  Policajné auto!

  Rozutekali sa ako krysy. Bol by som sa im vysmial do ksichtu, keby tu nejaký ostal - dvere auta zatreskla mohutná čierna postava, ktorej sa pouličné svetlá odrážali od lysej hlavy.

  „No konečne! Ja..."

  Ale poliš, hoci obrátený ku mne, pozeral na niekoho za mnou. Náhlivo som sa obzrel .. stál tam SOTA.

  „Povedal som mu, aby ma nehľadal. Keby som mal viac času, nemuselo to takto skončiť."

  Poliš sa tváril tak naštvane, ako som sa ja cítil, ale neopovážil sa ani ceknúť, len ma chytil za ruku a postavil zo zeme.

  „Ale... veď vy sa nikdy nemýlite! Stelesnená..."

  Nevedel som, na koho sa obrátiť či na SOTu, alebo na tlsťocha, tak som pendloval pohľadom, až ma polišov výraz tváre umlčal. Čo je? Čo sa deje? Prečo nepovie ani slovo tomu malému panáčikovi? Lebo áno, teraz, keď som mal viac času, som si všimol, že polišovi nesiaha ani po plecia. Čo je to za chlapíka skrytého za oblekom, strapatými vlasmi a okuliarmi odrážajúcimi svetlo tlsťochovej plešiny? Stavil by som sa, že mu cez ne nevidno tvár ani vo dne, ak ten týpek cez deň vôbec vychádza. No nech to bol ktokoľvek, mrazilo ma z neho a nebolo to len tým, že som päť minút presedel v studenej mláke.