Osoby v príbehu sú faktívne, podobnosť s realitou nečisto náhodná - 2.kapitola
http://citanie.madness.sk/view-14134.php
-2-
Strašné teplo. Ležala na lavičke v parku. Zazvonil jej mobil a ani sa nemusela pozrieť na displej.
-Čo robíš?
-Čítam.
-Zasa Evitu? Po stodvadsiaty krát? - povedal milo vyčítavým spôsobom.
-Matkina.
-Preboha. Robíš aj niečo iné, ako obiehanie kníhkupectiev? Veď už tie knihy nemáš kam dávať.
-Vravela som ti, že potrebujem ďalšie police.
-Potrebuješ viac práce, menej kníh a mňa.
-Si vtipný, kde len na to chodíš? To ten Senzus, čo?
-Zbožňujem tvoj sarkazmus.
-Zbožňuješ môj malý zadok!
Muž na vedľajšej lavičke sa na ňu odsudzujúco pozrel. Dala ruku na mikrofón telefónu, pozrela na starého pána a so všetkou vážnosťou vo výraze povedala:
-Volá mi milenec, jeho žena nič netuší, má dve deti a obrovský penis.
Muž s hundraním o drzej mládeži vstal a odišiel.
-Zasa poburuješ ľudí? – spýtal sa Martin veselým hlasom.
-Povedala som mu pravdu, -štipla koketným tónom.
-Faaaakt? Mám ho veľký?
V očiach mu zahrali iskričky. Nevidela ho, ale vedela, že je to tak.
-Obrovský! – povedala hlasom pracovníčky erotickej linky.
-Robíš si zo mňa srandu, urazila si moje ego, - povedal tváriac sa urazene.
-Máš ho tak vysoko, že si naň nedovidíš!
-Penis?
-Ego, trdlo! – zasmiala sa nahlas. Smiala sa ako nejaké zvieratko, ale Martin nevedel zistiť aké.
-Si krásna, keď sa smeješ, - hlas mu zozamatovel. Bola v ňom akási zvláštna neha. Presne taká, s akou sa Mel pozerala na Laru.
-Veď ma nevidíš, -usmiala sa polichotene.
-Ale všetci muži naokolo áno. Nenávidím ich! Obdivne pozerajú na to, čo je moje.
-Nie som tvoja! – takmer skríkla.
-Ale si, len o tom ešte nevieš.
-Ale hej, len si to nechcem priznať.
-A to je z akej knihy?
-Z mojej! – zahlásila víťazoslávne.
-Ty máš knihu? – začudoval sa a v jeho tóne bol cítiť záujem.
-Ešte nie, ale budem mať. Bude o tebe. Napíšem, ako sa bojíš ružovej a odmietaš si oholiť hruď.
-Si strelená, - rozosmial sa. Nebola to nadávka, ani výčitka. Povedal to, akoby vravel Ľúbim ťa.
-Ty nemusíš pracovať?
-Musím.
-Tak pracuj, nech toho Matkina dočítam, kým pôjdem na prednášku.
-Chceš sa ma zbaviť? Máš iného, však? Zneužila si úbohého starca a našla si si mláďatko, harpya jedna!
-Hej, jedno mláďatko si idem o polroka brať, - povedala Mel smutným hlasom. Úsmev jej zmrzol a ona si zrazu uvedomila, že to vyslovila. A keď to vyslovila, je to skutočné. Mrazivo skutočné.
-Nevydáš sa, Mel! Nikdy! Si moja. Prídem do kostola a keď sa kňaz spýta, či má niekto námietku, budem sedieť vedľa tvojej fúzatej tety a poviem, že ťa vyrobili pre mňa a ten holobriadok v obleku je len chvíľkové pominutie tvojej, inak zdravej, mysle.- vtipkoval, no jej sa to smiešne nezdalo.
-Som ateistka, kňaz nebude a matrikár sa na názor hostí nepýta. Musím sa vydať, Martin. Chcem si obliecť tie šaty, sú ako pre bohyňu, fakt!
-Vydávaš sa kvôli šatom?
-Nie, to by bolo hlúpe. Kvôli marcipánovým figúrkam na torte.
-Si blázon, Mel. Môj blázon.
-Choď makať, lebo ťa zruinujem.
-Už sa stalo. 13. augusta minulého roku.
-Ty si pamätáš dátumy? – zarazene sa spýtala držiac v ruke knihu. Ruky sa jej potili a obal prilepoval na prsty.
-Iba Larine narodeniny a toto.
-A dátum svadby?
-Na ten by som najradšej zabudol, - trpko a nasilu pohol kútikmi úst.
-Pomôžem ti s tým, dnes o štvrtej u Toma. Idem na toho Matkina. Pa.
Ani nepočkala, kým niečo povie a zložila. Usmievala sa a listovala v knihe. Fontána v parku striekala do výšky a na strom nad ňou začalo svietiť slnko. Nasadila si okuliare, vstala a šla na fakultu. Prechádzala parkom ako hollywoodska hviezda. Veľký výstrih trička, biele nohavice a kabelka za dve celé jej výplaty, ju k tomu predurčovali priam dokonale. Niesla sa ako labuť, ktorá sa konečne pri niekom necítila ako škaredé káčatko.