Osoby v príbehu sú faktívne, podobnosť s realitou nečisto náhodná - 3.kapitola

-3-

Čakal u Toma presne o štvrtej. Nejaká ženská hrdosť jej nedovolila prísť načas, tak 5 minút stála za rohom. Vošla do kaviarne a na stole ju čakala viedenská s tonou šľahačky.

-Ahoj, Mel. – zakričal čašník od pultu.

-Ahoj, Tom, vďaka za šľahačku, staráš sa o moju líniu.

Čašník sa zasmial a žmurkol na ňu.

-Zasa koketuješ? – spýtal sa Martin a jej sa na malú chvíľu zazdalo, že žiarli. Mala to rada, bol vtedy chutný a ju bavilo pozerať sa na jeho zvýraznené lícne kosti.

-Nekomentuj, žiarlivec! – povedala a dala mu letmý bozk.

Posadila sa a ukazovákom na pravej ruke nabrala trochu šľahačky. Zamierila k jeho ústam a on jej oblizol prst.

-Aká bola prednáška?

-Nahovno, dekan len prišiel a rozdal témy na semestrálky.

-A čo sa ti ušlo?

-Nemecká ríša s dôrazom na dejiny konfliktov.

-Uff..

-Povieš mi, prečo študujem nemčinu?

-Možno máš skryté sklony k fašizmu, Hitler by bol z teba nadšený.

-Dilino, - vyplazila jazyk, na ktorom sa vynímal ružový smajlik.

-Máš nový piercing?

-Hej, od včera, - povedala a stále sa snažila cez šľahačku dostať ku káve.

-Nechceš aj tetovanie? Ja by som chcel. Orla na chrbát.

-Nemáš na to postavu.

-Dovooool! - urazil sa.

-Musíš začať chodiť do fitka, keď budeš ako Coleman, bude aj orol.

-Tak čo, dáme sa pokérkovať?

-Dajme. Ja chcem odtlačok tvojej ruky na pravú polovicu zadku.

Zasmial sa.

-Máš malý zadok a ja veľké ruky.

-Tak na ľavý prsník.

-Tam by sa ti zasa moja ručička stratila.

Smiali sa obaja.

-Otec sa už vrátil?

-Nie, stále pije vodku u dedka a vedie reči o komunizme – starých dobrých časoch.

Melin otec, Ing. Anton Droskij, pochádza z Moskvy. Prišiel na Slovensko pred 25 rokmi ako študent na výmenný pobyt a už neodišiel. Nedovolila mu to láska k čiernookej cigánočke, ktorá na námestí pracovala v miestnom kvetinárstve. Vzali sa a cigánsky vajda, Melin dedo, im dal požehnanie pod podmienkou, že Anton bude menej piť, viac súložiť a budú mať veľa detí. Pil málo, súložil veľa, ale dieťa má len jedno. Mel má so starými rodičmi skvelý vzťah, má 50 bratrancov a sesterníc, ktorí ju ako dieťa učili kradnúť a hrať futbal v blate. Po mame zdedila havranie vlasy a po otcovi levie oči. Hotový zverinec.

-Rozumejú si vaši so Samom?

-Rozumejú. Mama má rada jeho zdvorilosť a otec výšku jeho bankového konta.

-Je to biznisman, iný nebude.

-Nech. – odpila si z kávy.

-Chceš ísť po Laru do škôlky? – spýtal sa solidárne. Mel sa zaleskli oči šťastím.

-Jasné, poďme! – vstala.

-Prečo som si ja nevzal teba... – vzdychol. Chytil ju za ruku a odkráčali k autu. Viezli sa a keď zastali na semafóroch, pohladkal jej líce.

-Čo by si chcela k narodeninám?

-Ružové audi.

Vyprskol do smiechu.

-Na tieto tvoje spontánne odpovede si nikdy nezvyknem.

Zasmiala sa diabolským úsmevom a oprela si hlavu. Pred škôlkou sa to hemžilo deťmi. Martin vystúpil a ona šla za ním. Lara sedela na preliezke a kopala nožičkami.

-Hej, štupeľ! – zakričal Martin. Lara zliezla a bežala k nemu. Zakvačila sa mu okolo krku a Mel to dojalo.

-Niekoho ti predstavím. To je Mel. – povedal a ukázal na usmievajúcu sa slečnu.

-Ahoj, Lara – povedala Mel a začala sa hrabať v kabelke. Vytiahla zabalený darček a podávala ho Lare, ktorú Martin stále držal na rukách. Lara sa načiahla a rozbalila to. Bol v tom plyšový mončičák cyklámenovej farby s palcom v ústach.

-To snáď nie, - zachechtal sa.

-Ďakujem, - povedala Lara detským hláskom a srdečne sa na Mel usmiala.

Má úsmev po Martinovi, pomyslela si.

-Ideme na zmrzku? – žmurkla na Laru.

-Anooo – potešila sa a Martin ju položil na zem.

-Tak poď. – chytila Mel za ruku a viedla ju k autu. Martin chvíľu ostal stáť a díval sa. Tie dve sú si súdené, prešlo mu hlavou.

-Tá žena je dokonalá, povedal napokon nahlas a šiel za nimi.