Tebe...

Spomienka na Teba,
viac opísať sa to nedá,
ten pocit, keď  do srdca bodne ťa dýka,
stále tvoj chlad sa ma dotýka...
Ach, už viem čo je láska,
tak krásna, tak sladká,
ty vieš čo cítim, čo si myslím,
keď opäť samotnú ťa vidím...

Ja viem, že zranil som ťa,
tvoje slzy,
sú daždom kradnúcim mi teplo,
sú ohňom páliacim moje vnútro,
sú riekou berúcou všetko...
Stratil som tvoju dôveru,
stratil som aj Teba,
a s Tebou, stratil som sám seba...
Len tieňom,
len telom,
bez lásky,
bez duše,
bez života...
Už nezostalo mi nič čo mohol by som Ti dať,
tak skús sa ma dotknúť,
či nájdeš, čo ešte chceš vziať...

Tie šťastné časy,
vo vetre viali tvoje čierne vlasy,
pleť belšia než padajúci sneh,
ach, prečo sa plavíš na druhý breh?
Bolesť tá jediná mi ostala,
tak krutá, že spálila mi krídla,
tak sám blúdim a hľadám,
čo v Tebe ostalo,
v prázdnote,
v temnote,
v samote,
niet  nádeje v milosť...
Ach, ja ti nechcem chýbať,
už dávno viem,
ach, ja nemám ti čo dať...
Ak zostaneš,
ja Ťa neopustím.
Ak umrieš,
ja Ťa vzkriesim.
Ak zastrie Ťa smútok,
ja Ťa poteším.
Ak však odídeš,
ja zomriem...
Som chorý keď si myslím, že to cítiš?
Ach, prečo Ti to nepoviem?
..zo strachu, že Ťa stále milujem?
Pomaly sa blížiš,
si mi tak vzdialená,
dnes mi už neublížiš,
moja dráma bezmenná...
Je mi tak chladno,
ty necítiš,
rodí sa vo mne temno,
ty nevidíš,
viac už nevydržím,
no ty ma nepočuješ...
Tak ostávam sám,
keď duch opúšťa moje telo,
do tmy volám,
slabý hádam tvoje heslo,
k  Tebe skladám svoju bolesť,
nepočuješ smutný hlas,
už ďaleko som sa nechal odviesť,
ja cítim bolesť zas...
Vidím Ťa cez čierne sklo,
nasiaknuté mojou slzou,
ktoré do srdca môjho vniklo,
a temno rozprestiera nadomnou svoje krídlo.

Každú noc,
keď blúdia moje oči oblohou,
dúfajú, že nádejou býva spojenie,
dávam Ti srdce s pokorou,
mysliac na večné trápenie...