Sama

Tmavá chodba. Pokazená neónka občas vrhne kúsok svetla, roztrhne temnotu, ktorá tu vládne. Biele steny, pach dezinfekcie. Stojím uprostred dlhej chodby. Ticho pretrhne zvuk výťahu. Šípka sa rozsvieti. Smer - dole. Ťažké dvere sa otvárajú. Záplava žltého svetla osvetlí chladné múry.

Muž tlačí pred sebou stôl na kolieskach. „Tak tu je ďalšia,“ povie automaticky. Postava stojaca medzi zárubňami sa pohne. Zahliadnem biely plášť.

„Ďalšia? To nemajú nič iné na práci?“ povie človek v bielom, ale nečaká odpoveď.

„Dajte si záležať. Prominentná rodina. Život ako v bavlnke a spraví toto,“ bezducho povie muž s fúzmi a mizne vo výťahu. Šípka sa rozsvieti. Smer - hore.

Tma. Znovu stojím sama uprostred dlhej čiernej chodby. Nikto si ma nevšimol. Oči upieram k neónke. Čoskoro doslúži a stane sa nepotrebnou ako ja. Momentálne je to ona, kto mi robí spoločnosť. Neodvráva, nepoučuje, nerozkazuje, ochotná vypočuť. Chcela by som jej niečo povedať, ale nenachádzam nič vhodné. Po chvíli sa náhle rozžiari. No všetko krásne musí raz pominúť. Opúšťa ma. Opúšťa ma, ako to urobili všetci. Na svete je toľko ľudí a ja som predsa sama. Neónka, moja spoločníčka, navždy odišla.

Sama uprostred dlhej chodby. Za škrípajúcimi dverami, kde zmizol muž v bielom aj so stolom na kolieskach, počuť hlasy. „Sestra, umyte jej zápästia. Musí jej to zašiť. Šťastný to človek. Toto je tá najľahšia cesta, ako vyriešiť všetky problémy,“ ozve sa mužský hlas.

Hmlisté spomienky. Horúca voda, stúpajúca para a napokon chlad ocele. Číra voda sa farbí na tmavočerveno. Zahaľuje biele nohy ponorené vo vani.

Kráčam za hlasmi. Cez malú škáru dopadá na dlážku úzky pásik svetla. Otvorím dvere a vstúpim do miestnosti. Dve postavy v bielom sa skláňajú nad stolom na kolieskach. Pokojne z neho visia dlhé gaštanové vlasy. Občas ich zvlní mužov dotyk. Pohľad mi zastane na mužových rukách. Biele rukavice, na prstoch zafarbené na červeno. Neustále sa pohybujú. Možno preto si ma vôbec nik nevšimol. Dve postavy sú príliš zabraté do práce.

„Tak a je to. Tu som skončil. Dnes mi žena uvarí niečo extra. Mám narodeniny. Už poďte! Nestrácajme čas.“ Rýchlo sa učupím do kúta. Dve postavy prejdú popri mne bez povšimnutia.

Pomalými krokmi sa blížim k stolu na kolieskami. Z tmy sa vynárajú obrysy tela. Ľudského tela. Podídem bližšie a odkryjem miestami mokrú plachtu. Tupo hľadím pred seba. Pozerám sa do vyschnutých očí človeka skrytého pod plachtou. Sú to známe oči. Vídala som ich každé ráno v zrkadle. Bez vzrušenia sa skláňam nad svojím telom. Zošité zápästia, z ktorých len pred niekoľkými hodinami unikol život. Nechcel stráviť ďalšie dni v biednej ľudskej schránke. Nechápem. Ako teda môžem stáť nad svojím vlastným telom? Pozriem na miesto, kde by mali byť moje ruky, nohy, skúšam si nahmatať tvár. Nič. Kto alebo čo vlastne som? Odpoveďou mi je smejúca sa biela tvár ženy ležiacej na stole s kolieskami. Viem, čo chce povedať. „Máš, čo si chcela!“

Svetlá zhasli. Tma sa rozlieva po miestnosti. Svetlá zhasli a zostala som tu sama. Nie som smutná. Na samotu som si zvykla. Keď sa človek do nej ponorí a pozorne ju sleduje, nájde v nej plno krás, ktoré ho vždy privedú naspäť do jej náručia.