SOTA -- ôsma časť

  „Rod si s ním, čo chceš, Dick, nehovorím, že sa z toho nemôže dostať."

  Ďalšie SOTove slová a zase tým čudným hlasom. A poliš akoby ho ignoroval, neodvážil sa naň siahnuť jediným pohľadom. Zaujímal sa výhradne o mňa, skontroloval, v akom som stave a zatiahol ma na zadné sedadlo auta. Bolo mi však jasné, že všetky jeho myšlienky niesli na sebe vypálený znak štyroch písmen.

  Nemal som prichystaných tisíce otázok, len som cítil, že ešte tisíce vecí o tom všetkom potrebujem vedieť, ale nevedel som, ktoré. Dnes však nie. Ešte je čas.

  Mýlil sa, ten chlapík, pre mňa ešte nebolo neskoro.

  Viezli sme sa ulicami, kde som pred chvíľou prežíval svoje nočné mory a ja som si nadával do hlupákov, keď som uvidel, ako blízko som bol známych miest - v podstate som sa celý čas motal v kruhu. Môj nový bytík sme však prešli a Dick ani nespomalil. A mlčal. Celý čas. A ja som sa nemohol pýtať. Na SOTu nie. Práve tak nie, ako na to či a prečo má týždeň sedem dní.

  Kým sme spomalili, skoro som zaspal - odrazu bol svet zase gombička. Dick na mňa za to vrhol odsudzujúci pohľad, ale mal pritom smiešne einsteinovské háro, tak sa mi to asi len snívalo. Potom sme šli po schodoch, veľa, veľa schodoch - to už nebol sen, stále ma bolia nohy.

  Dickova garsónka - super tuctove meno na môjho záchrancu - bola malá, plná starých prázdnach skríň s dvoma vreckami kávy a jedným použitým od čaju, dvojizbová - ako z učiteľského platu. Napriek tomu tam niekde našiel stoličku, posadil sa na ňu, na druhú posadil seba a oprel si hlavu o stôl (bez obrusu).

  Potom, ale až potom čo mi nalial čaj s cukrom, začal rozprávať, čo bolo super - keby on nerozprával, svet by sa musel zblázniť a mňa by stiahol so sebou. Strašidelná predstava, svet podľa SOTA.

  „SOTA je ako živý boh medzi ľuďmi - chodí pomedzi nás a na koho ukáže, ide do zatratenia."

  Obaril som sa čajom, na ktorý som v nasledujúcich chmúrnych dňoch spomínal ako na studený (to lepšie zapadalo do mojej nálady úbohého študáčika).

  „Som mŕtvy?"

  „Ešte nie. Dnes večer trochu namakáš ramená, nech zajtra v správach vyzeráš dobre, a mne hoď tú vidličku, zlomil som hrebeň."

  Ako? Aj keď, na takej tvrdej hlave, jasné, že mu tam nechce nič rásť. (Haha.) Bolo zvláštne uvedomiť si, že existujú aj také banálne problémy ako vzhľad, ktoré ešte treba riešiť.

  „A zajtra," hovoril, kým sa dával do poriadku, „navštívime slepecký ústav. To sa predsa patrí, nie?"

  A tak sme sa na druhý deň viezli. Cítil som sa podvedený, lebo žiadni novinári neboli. Viem, znie to čudne, ale... Dočerta, môjmu prípadu by sa aspoň niekto venoval, možno by vyhlásili zbierku na moju záchranu, keby si niekto všimol, že som v tom nevinne! Aj keď neviem, na čo by sa tie peniaze dali použiť - dá sa okresný sudca tak ľahko podplatiť? Nemal som skúsenosti ani s tým, nemal som skúsenosti v ničom, ako študent som bol rád, ak som si uvaril ryžu a trafil do práčovne, preto som len dúfal, že ma Dick aj naďalej bude viesť všade za ručičku ako doteraz.