Osoby v príbehu sú faktívne, podobnosť s realitou nečisto náhodná - 6.kapitola

-6-

V meste boli nejaké oslavy. Mel tieto veci nesleduje, spoločenský život jej začal akosi unikať medzi prsty. Na námestí pri parku bolo pódium a na ňom nejaká poľská kapela. Mel si chcela čítať, kúpila si posledného Matkina do zbierky. Vždy čítala v tomto parku, na tej istej lavičke, v tej istej polohe. Teraz tam však bolo priveľa ľudí, priveľa hluku a priveľa predavačov Nota Bene. Otočila sa a chcela odísť. Na operadle lavičky vedľa obrovského stromu sedelo dievčatko s hlavou v dlaniach a vzlykalo. Malo modré džíny, tenisky a červenú šuštiakovú bundu.

Na lavičke vedľa jej nôh bolo čosi ružové. Mel prišla k nej a pozrela na to čosi cyklámenovej farby. Bol to mončičák.

-Lara – povedala s otázkou v hlase. Dievčatko zdvihlo hlavu a z vyplakaných očí sa jej stále rynuli slzy.

-Anjelik, kde máš rodičov? - preľakla sa Mel a pritisla ju k sebe. Z kabelky vytiahla papierovú vreckovku a podala jej ju.

-Stratili sa – povedala Lara cez slzy a fúkala si nos.

-Tak ich spolu nájdeme, ok?

Dievčatko súhlasne prikývlo hlavou a chytilo Mel za ruku tak pevne, akoby sa bálo, že stratí aj ju. Chvíľu sa prechádzali, Martina však nikde nevidela a mobil mal vypnutý. Vzala Laru na zmrzlinu a prechádzali sa po parku ďalej.

-Lara, miláčik – probehla žena v béžovom kostýme, nenalíčená a so zvláštnym hniezdom na hlave. Asi nevydarený pokus kaderníčky urobiť z nej Zdenku Prednú.

-Kto ste? - spýtala sa Kamila Mel.

-A vy? - odpovedala Mel drzím tónom.

-Ja som matka toho dieťaťa, ktoré si vďaka vám práve pchá do úst prostriedok na získanie angíny.

Lara lízala zmrzlinu a pozerala okolo seba.

-No... „Ďakujem, že ste sa postarali o moje dieťa“ by síce znelo lepšie, ale ani toto nie je zlé.
Maj sa, Lara – zakývala Mel a Lara jej odkývala.

-Prepáčte, je mi to ľúto... Odkiaľ poznáte moju dcéru?

Mel sa obrátila.

-Zo škôlky, sme kamošky.

Pozerala na Martinovu ženu tým najnenávistnejším pohľadom akého bola schopná. Prvýkrát v živote stretla ženu, o ktorej toľko počula. Ani nevie, či ju neznáša viac preto, že je Martinova žena, alebo preto, že je Larina matka.

-Ja už musím ísť. Pekný deň – precedila cez zuby Mel a hodila na Laru spiklenecký pohľad kvôli tej zmrzline.

-To je nová pani učiteľka? - spýtala sa Kamila Lary, ktorá zvierala v rukách zababraných od čokolády ružového mončičáka.

-Ee, to je Mew, to mi kúpiwa ona. - ukázala na hračku.

Kamila ničomu nerozumela. Vzala Laru za ruku a odkráčala s ňou domov. Alebo tam, kde má nahlásený trvalný pobyt. Ich byt sa domovom nedá nazvať už veľmi dlho.