Reklama

Roman Polák sedel v turistickej triede dopravného lietadla. Nikdy predtým neletel a tak bol pred štartom trochu nervózny. Z reproduktorov sa ozval kapitán a oznámil, že o chvíľu odštartujú. „Konečne!" Povedal si. Tak dlho čakal a teraz konečne môže začať jeho púť.

Všetko to začalo už dávno. V podstate sa dá povedať, že už jeho narodením. Pochádzal z chudobnej rodiny komunistického Československa šesťdesiatich rokov. Bol to prostý a jednoduchý človek, ktorý rozmýšľal priamo a vyjadroval sa ešte priamejšie. Ostrejšie povedané, bol to buran.

Už pár rokov žil sám v malej garsónke, v paneláku na okraji mesta. Odkedy vyšiel zo školy pracoval na píle. Zarábal sotva aby sa uživil. Mal pár kamošov s ktorými chodil po fuške na pivo. Nijaké iné záľuby u neho neboli.

Nečudo, že sa mu časom tento štýl života zunoval. To sa stane každému jemu podobnému, ale on bol predsa trochu iný ako ostatní. Väčšina ľudí v jeho situácií iba utápala svoje problémy v alkohole s tým, že nejako dožijú.
Roman bol však trochu rázovitejší. Jedného dňa keď bol zas opitý a opäť naštvaný na miesto a dobu v ktorej sa ocitol, povedal si, že skúsi niečo zmeniť.
Sedel v kresle a čumel na bedňu. Pomaly zaspával. Bežal tam akýsi seriál, ktorý reprízovali miliónty krát. Káblovku si samozrejme nemohol dovoliť a tam kde býval to ani nebolo možné.

Odrazu program prerušila reklama. Vysielali ju hlasnejšie ako ostatný program a tak sa trochu mykol a zbystril.

„Skurvený kapitalizmus!" Precitol a zadíval sa na obrazovku. Usmievali sa tam nejaké ženy a opisovali neskutočne orgazmické pocity s toho, že majú novú, skvelú farbu na vlasy.

„Jebnuta reklama ! Ako môže takýmto debilnám niekto veriť! Kto tie kraviny vymýšľa?!" Zanadával a hodil o stenu pivovú fľašu. To ho trochu upokojilo a padol späť do kresla. Ďalej však nad tým rozmýšľal a po chvíli tichým ale odhodlaným hlasom zašepkal :

„To je ono!" V očiach sa mu pritom zaskvel nepríčetný pohľad.
Ďalších pár dní sa nedialo nič zvláštne. Možno len to, že Roman začal chodiť poctivo do práce. Na nič sa nesťažoval. Žil tak ako mu to dovoľoval svet okolo neho. Pracoval nadčasy, dostal nejaké prémie. Šiel do banky a zobral si hypotéku na byt.

Horko ťažko sa mu tak podarilo nazbierať nejaké peniaze. Zašiel s nimi do obchodného centra, kúpil si nový oblek a topánky. Potom odcestoval do hlavného mesta a rezervoval si letenku do Berlína. A v neposlednom rade navštívil poľovnícke potreby.

Áno, vedel čo musí urobiť! Chcel to urobiť! Nie len pre ostatných ale hlavne pre seba. Satisfakcia! Pomsta tomuto svetu!

Motory obrovského plechového stroja sa rozhučali a lietadlo sa pomaly vznieslo do neba. Nikdy nevidel takú nádheru, no teraz si ju aj tak nevedel vychutnať. Je to asi posledná pekná vec a zároveň jedna z mála pekných vecí čo vo svojom živote zažije.

Lietadlo pristálo v Berlíne. Roman nikdy v tak veľkej budove ako je terminál nemeckého letiska nebol. Dezorientovaný, ale s vedomím si svojho cieľa sa maximálne sústredil. S vypätím všetkých síl a s lámanou nemčinou, ktorú sa doplnkovo učil ešte na strednej škole, si kúpil mapu mesta. Vyrazil do ulíc.
S miernou neistotou nastúpil do žltého taxíka aký vídaval v béčkových Amerických filmoch.

„Wohin gehst du?" Spýtal sa ho flegmatický šofér. Roman vytiahol z vnútorného vrecka saka malý papierik na ktorom stálo: Grunerstraße 23. Túto krkolomnú hatlaninu pozorne prečítal a taxík sa pohol. Cestou sa díval von oknom a sledoval veľké moderné budovy, široké cesty s kopou aút a hlavne plno ľudí, ktorí akoby sa všetci niekam ponáhlali. Točila sa mu z toho hlava. Nepáčilo sa mu to.

„Befinden sich" Oznámil onedlho taxikár. Roman sa po chvíli dovtípil, že má vystúpiť. Vytiahol nejaké eurá, ani nevedel presne koľko, a zaplatil.
Poobzeral sa okolo seba. Ocitol sa priamo pred veľkou sklenenou budovou. Nad hlavným vchodom viselo logo: VON Golden studio.

Z hlboka sa nadýchol a vstúpil dnu. Prvé čo ho vo vestibule zaujalo bola tabuľa so schémou budovy. Väčšine nápisov nerozumel, až na jeden - Atelier.......Stock5.

Namieril si to k výťahom a už prestal vnímať okolie. Síce sa mu zdalo, že ho oslovila nejaká žena z recepcie, no ignoroval ju.
Výťah sa pohyboval nezvykle rýchlo. V jeho psychickom stave stačilo len malé preťaženie a už ho napínalo. Dokázal to však potlačiť. Dvere sa otvorili. Vynervovaný Roman vstúpil na piate poschodie. Boli tu len jedny dvere a pred nimi stál nejaký veľký chlap. Mal oblečené modré sako s nášivkou bezpečnostnej firmy.

„Euer Name Herr?" Spýtal sa ho.
Roman sa zamyslel a povedal: „Ich bin Roman Polák. Ich... gehen in atelier.„
SBSkár vzal do rúk nejaký blok a začal listovať. Roman sa potil a čakal čo bude.

„Scheize..." Prehlásil ochrankár. Odhodil dlhý zoznam plný mien a otvoril dvere. V tvári mu bola vedieť totálna ľahostajnosť a gestikuláciou naznačil Romanovi nech ide ďalej.

Vo vnútri bolo strašné teplo. Všade žiarli reflektory. Plno ľudí behalo z miesta na miesto. Prenášali rôznu techniku, hádali sa, niečo montovali a podobne. Romana si nikto ani nevšimol.

Uprostred toho všetkého, sa na pódiu prechádzali nádherné dievčatá a každý ich pohyb zachytávala kamera. Na malej rozkladacej stoličke sedel vychudnutý chlapík s bizarným účesom. Mal tmavo žlté okuliare a farebné pruhované tričko. Bol to proste ten typ človeka akému sa u Romana doma hovorilo buzerant.

Najskôr na neho len chvíľu pozeral, ale nakoniec sa k nemu pohol. Čím bol k nemu bližšie tým viac cítil nenávisť! Tým viac bol odhodlaný a prestal sa báť. Už už to chcel spraviť. V momente keď si strčil ruku pod pazuchu aby vytiahol pištoľ sa však ten magor otočil a zadíval sa mu priamo do očí. Skôr než stihol Roman nejako zareagovať energicky sa ho spýtal : „Wie heißen Sie?"

Nevedel či má odpovedať, ale potom ho napadlo, že je to aj tak jedno. „Roman Polák." Povedal a chcel spraviť to prečo prišiel, ale ten Nemec neodbytne pokračoval...

„Hmm... Woher kommen Sie?"

Roman sa zastavil. „...Slovakia..." Vyslovil zmätene.

Nemec niečo ďalej rozprával, ale tomu už Roman nerozumel. Zato zrazu začul niečo známejšie.

„Naozaj? Si zo Slovenska? Perfektné!" Zvolal ktosi a priskočil k nemu. „Posiela ta tá agentúra? Konečne!"

„Eh no ja..."

„Nič sa neboj! Vidím, že nevieš poriadne po nemecky. Nevadí budem prekladať..." Usmial sa ten chlapík.

Roman ani nestihol zaznamenať čo sa to deje a zrazu sedel s makeupom a nagélovaným účesom v kresle na pódiu. Okolo neho sa točilo päť vyšperkovaných modeliek. Chcel niečo spraviť a odísť, ale udalosti prebiehali tak rýchlo, že sa mu to jednoducho nepodarilo.

Po chvíli ten homosexuálne vyzerajúci Nemec niečo zakričal a vypli sa reflektory. Všetci začali postupne odchádzať.

„Dobre je koniec. Bol si super, zahral si to perfektne. Úplne si vystihol tú nervozitu." Povedal ten slovensky hovoriaci muž.

„Eh..." Nezmohol sa Roman na slovo.

„...Ešte od teba potrebujem kontaktné údaje a číslo účtu. Vypíš tento formulár!"

Do ruky mu vopchal nejaký papier a potom kamsi zmizol. Roman na to chvíľu len tupo zízal, ale potom urobil čo mu kázal.

S tým chlapom sa ešte stretol na recepcií. Dal mu ten papier. On mu zavolal taxík a Roman sa ešte v ten večer vrátil prvou triedou naspäť na Slovensko.

Na druhý deň sedel doma, vo svojom starom kresle a rozmýšľal či sa mu to celé iba nesnívalo. Potom si vzal na pár dní dovolenku. Navštívil banku. Na účte sa mu objavila suma akú v živote nemal v rukách. Hneď začal splácať hypotéku a do peňaženky si vybral jednu päťtisíckorunáčku. Bol to pre neho krásny pocit.

Nasledujúcich pár mesiacov si žil svojím jednoduchým životom. Ďalej chodil do práce a ďalej každý večer na pivo. Vždy však platil rundu všetkým chlapom. Tí sa ho pýtali ako to, že sa mu zrazu tak darí. On nikdy neodpovedal. Veď to ani poriadne nevedel vysvetliť. Pomaly o ňom začali vznikať fámy kde sa s kým zaplietol, že kradne a podobne. 

Až jeden večer, keď zas opitý čumel do bedne a zaspával, ho prebudila hlasná zvučka reklamy.

„Nová vôňa pre mužov urobí aj z plachých jedincov žralokov vo spoločnosti žien! S novým Old..." Nestihol dohovoriť hlas v televízore, ktorý Roman v momente vypol. Rezignovane vstal z kresla. Z komory vytiahol nové sako a z neho malú pištol.

Šedivú atmosféru nočného panelákoveho sídliska, nachvíľu prerušila jedna rana. Ozvala sa z garsónky Romana Poláka - chlapa, ktorému by sa v krčme smiali až do konca života.