Niekedy je lepšie nechápať...

Chcela by som baletky, baletkový svet a chodiť po špičkách, zastať bicyklom pri vode a umyť si jablko v mláke, to by som chcela a potom kráčať cez les a stretnúť ryšavé dievča, povedala by že je Anna a rozprávali by sme sa o včerajšku, o bielej mašle toho dievčatka a zatúlanom psíkovi, o tej babičke, čo sa tak smiala a rozkmitala mi dušu, o večernej smske, ktorá zaručí krajší spánok, o tebe a o mne, že aká som slnečnica, a aký sme šiši, s malými radosťami a mojou prózou, vkrádam sa do hláv slovami, chcem objaviť novú literatúru, takú, čo ešte nie je a napísať najdlhšiu vetu na svete, stretávať sa pohľadmi a flirtovať s asociáciou, prestať rešpektovať gramatiku a vymyslieť vzorec na lásku, kúpiť si hrnček, čo ladí s mojou povahou, celý život chodiť v červenom a vravieť, že je to moja obľúbená farba, vedieť nemyslieť na nič a popísať steny básňami....

Každý deň sem chodím, s čajom alebo bez a sledujem, či niečo nepribudlo, vždy mi chýbajú niekoho slová, povzbudivé, vždy ma nadchnú a mne sa chce ísť krajšie žiť, viac vnímať, byť lepšou...

..niektoré bolesti by som nevymenila za nič na svete, to preto, čo so mnou urobili......