Prečo je zelená zelenou?
http://citanie.madness.sk/view-14404.php
Triviálna otázka? Možno áno. Ale čo ak nie?! Prečo potrebujeme všetko pomenovať nejakým slovom? Nestačili by bezslovné pohľady? Ponáhľame sa cez tento svet. Kam sa vlastne ponáhľame? Tento svet je tu pre každého z nás niekoľko rokov. Pre niekoho požehnaných 95, pre niekoho 5 krát menej. Utekáme, zrejme sa chceme rýchlejšie stretnúť s naším vydýchnutím. Nestíhame sa obzerať, nestíhame reflektovať to, čo by nás mohlo oduševniť, urobiť to naše utekanie trochu pomalším.
Ludia, spomaľte!
Nezastavujte, len spomaľte! Zastavenie je rýchla smrť. Prečo si chcete vaše trate prešprintovať, ked ten najkrajší je obyčajný cval. Clovek miluje rýchlosť. Chodí sledovať tie najrýchlejšie autá, kone, psy. Asi tú rýchlosť máme v sebe. Potom ale zelená nestíha byť zelenou. Len čo všetko ozelenie, už aj je to hnedé. Vnímame vôbec tú zelenú? Co nás tak náhli, že nevládzeme zbadať to, čo sa nám každodenne javí? Prečo chceme byť bez vnímania? Prečo si neuvedomujeme blízkosť našich blízkych? Prečo si nepribližujeme vzdialených? Asi preto, lebo to počas toho nášho úteku z tohto sveta nestíhame.
Nečudujte sa!
Ano, nečudujte sa, ked z ničoho nič zbadáte, že sa blíži páska cieľa. Možno vás čaká palma víťazstva. Ale čo ak nie? Co ak vás čaká odrezaný kmeň stromu, na ktorom vám ostanú oči pre plač. Zahundrete si: prečo som tu tak rýchlo? Toľko rokov ubehlo a za mnou ostala prázdna cesta. Dá sa ešte aspoň teraz pozrieť naspäť? Možno pozrieť. Ale už nič viac. To je všetko, čo ostane. Vy, kmeň stromu a slzy. Zistíte, že sa niet kam ponáhľať, čas stratil svoju rolu. Možno prídete o svoje ideály, kvôli ktorým ste sa náhlili preťať cieľovú pásku. Aký ste dosiahli čas? Boli ste najrýchlejší? Je to vôbec relevantné vedieť? Nečudujte sa, ked napokon zistíte, že tie slzy ani nie sú vaše. Zrejme sú niekoho, od koho ste tak celoživotne utekali.
Toto je len extrém!!!
Chválabohu. Nastal povzdych, ako ked bol v škole vyvolaný niekto iný ako práve vy. Toto bol príbeh vášho života. Skúste porozmýšľať a aplikovať si to do každodenných drobných situácií. Neunikáme každý deň pred rodinou? Neunikáme takto pred blízkymi? Pred svetom zloženým z jedincov, ktorí nás milujú. Aspoň máme pocit, že k nám prejavujú cit, ktorý takto pomenúvame. Podobne, ako pomenúvame zelenú zelenou.