Búram oblaky

ma mrzí, že ležím sama v tráve

za naším domom

sledujem žeriav búrajúci mraky

a

/akoby/

z nich padá biele páperie

lovím ho očami

vlasmi

dotvára šediny

k mojím kruhom

očerneli od tmy nocí

cez ktoré som počítala

všetky steblá trávy

z ktorých

si so mnou nedýchal leto

ktoré

rástli pod mojimi očami

ako (?) z vody

niekedy

ma mrzí že som sama

keď sa po daždi zjaví dúha

aha, to kto pokreslil pastelkami nebo?

to nič zlatíčko

to len boh vyvesil vešiak na usmiate tváre

kde sa líca vysušia

po daždi