Chodba

Bola to dlhá chodba. Tak studená a chladná. Vysoký strop, kamenná podlaha a len zopár okien, ktorými sa do vnútra dostávalo svetlo mesačného svitu. Na stenách neviseli obrazy, na oknách neboli záclony. Bolo tam pusto. Tretie poschodie starého rozpadajúceho sa domu na okraji mesta.
Ale napriek tomu, nikde žiaden neporiadok. Žiaden prach. Človek mohol cítiť ako tu vanie slabý, ale o to chladivejší vánok zarývajúci sa až do hĺbky kosti.
Niekto vstúpil.
Noha kladená pred nohu. Pomaly, ale nie s neistotou či opatrnosťou, iba s pokojom, akoby sa nikam neponáhľala.
Osoba kráča vpred. Zvuk topánok vydáva pravidelné rytmické klopkanie. Tvár jej zahaľuje tma.
Keď prešla cez jeden z mála ostrovčekov svetla, ktoré vytvárali okná, z jeho siluety bolo vidno, že sa jedná o muža. Vysoký, oholený, učesaný akoby pripravený na niečo čo ho na konci chodby čaká.
Jeho oči sa sústredene dívajú po okolí. Pozorne si prezerá každé dvojčíslie na dverách. Nevybočuje však z dráhy, vie presne kam ide.
„36." Opakuje si v mysli, no niekedy mu myšlienka ujde na jazyk a on ju potichu zašepká.
Toto číslo visí na jedných zo spráchnivených dverí.
Muž sa zastavil.
Pomaly pristupuje k oknu a otvára ho. Do vnútra sa nahrnie príval vzduchu. Z dláždenej podlahy sa zvíri prach. Prievan s pískavým kvílením mizne niekde za rohom a okno sa zabuchne.
Muž sa otáča. Pozerá sa aký kus chodby prešiel. Také morbídne ticho. Nikde sa nič nehýbe. Mohol by tu stáť večnosť, mohol by sa tu stať súčasťou tohto priestoru a nikto by o tom nikdy nevedel. Prečo musí pokračovať? Takto je to perfektné!
Prešiel si rukou po hlave aby uhladil rozfúkané vlasy.
Najskôr jeho oči, potom hlava a nakoniec celé telo sa otočí smerom k tým dverám.
„36..." Vysloví opäť a s tým slovom akoby z jeho úst vyšiel chlad, ktorý ešte viac zafarbí vzduch na tmavomodro.
Vykročí.
Zvuk dotyku jeho topánok s podlahou sa šíri po stenách a nakoniec sa hromadí na strope, odkiaľ sa donekonečna vracia v dlhých ozvenách.
Cez zavreté okná je počuť zvuky nočného hmyzu hemžiaceho sa na mieste, ktoré kedysi bývalo záhradou. Zavýjanie psov sa dostáva do zabudnutých chodieb a pripomína kvílenie duchov.
Muž prešiel cez chodbu. Je na konci. Stojí pred dverami číslo 36. Obzrie sa za chrbát. Vidí chladný dlhý priestor zahalený v tme.
Otvára dvere a vchádza dnu. Ocitol sa v miestnosti bez okien. Ako vchádza stále viac dovnútra, úplne ho pohltí tma.
Izba zmizla. Žiadne steny. Nikto, len on.
Je stredobodom ničoho. Stojí a bezvládne čaká.
Z poza jeho chrbta, k nemu priletí zvuk ohýbajúceho sa dreva. Obzerá sa. Nič nevidí.
Zapália sa sviečky. Sú uložené do kruhu. Ich slabé svetlo pomaly odhalí húpacie kreslo.
Muž sa obzerá a potom si doň sadne. Na tvári sa mu rozžiari nepríčetný úsmev. Zbesilo sa začne húpať dopredu a späť.
Na chodbu sa z miestnosti ozýva jeho šialený smiech.
Po chvíli sa dvere zabuchnú. Opäť nastane ticho. Usadí sa prach a stíchne záhrada.
Poéziu nočnej atmosféry spiacich stien starého domu, akoby už nič nemohlo vyrušiť.
Kľud pretrváva len chvíľu, kým nevkročí ďalší blázon mumlajúci: „37..."