...dni

...chladné rána ma začali akosi pokúšať...

vlaky na rovnakom mieste a čas ako splašený...

stereotyp ako vyšitý tlačil nás k zemi a my sme zlyhávali na každom kroku,

lapali po dychu ako pred skonom...a predsa bola láska...

...okoloidúci, čo vrážali do seba stále iskrili hnevom...

vôňa kávy, ktorú pili naivní sa niesla malým námestím,

málokto chápal, čo vlastne koná, a málokto sa obzeral na to, čo za ním bolo...

...ťažko sa spomínalo na časy...a láska sa stále dokázala usmievať...

...aj keď všetci len hrali svoje obľúbené hry, hádzali kockami, i keď vedeli čo im padne,

vôľa bola pevná ako my sami v objatí...

tá láska tak malá, tak veľká, zákerná a pomystychtivá,

vrazila nôž do chrbta tomu tretiemu...nie nám

...stála hmla nad ránami, čo ma tešili sa vzniesla nad mesto,

oči, ktoré nemali tú silu pozerať sa na ubolené telá nesúce sa ulicami,

klesli na silu horizontu...

a posledný vlak, čo navštívil starú stanicu, bol vypravený rovnakou cestou...