ÚTEK?

Takmer každé dievča v 17 rokoch túži po chlapcoch, číta skazené časopisy o nádejnej láske, po večeroch pozerá uplakané romány... Lenže ja som nikdy nebola taká.. Od 12 rokoch keď nás na Štedrý večer opustil otec som si otca musela nahrádzať ja sama.. Sestru som nikdy nemala a  matka o mňa nejavila príliš veľký záujem...Všetky povinnosti hádzala na moje plecia.. Cítila som sa ako otrok vo vlastnej rodine... ak sa to rodinou niekedy vôbec dalo nazvať.. Nevedela som koho nenávidím viac.. Či matku, ktorá sa ku mne správala ako k nájomníkovi ktorému došli úspory, alebo otca za to, že ma nechal tu, na tomto mnou tak veľmi opovrhovanom mieste... Každý večer keď mama zaspala, otvorila som si knižku, ktorú mi kedysi dávno čítaval otec a snívala... Kniha sa stala mojim jediným priateľom pretože ja som mala von zakázané... A medzi ľudí som sa dostala nanajvýš vtedy keď som mala priniesť vodu z neďalekej studni alebo ísť nakopať zemiakov na chlieb... V tých časoch som tak veľmi túžila dospieť! Konečne dostať krídla a vyletieť aj keď ako ranený vták..

Dnes som mala narodeniny... Len malý zápisník (na mojom nočnom stolíku zdobenom dobytými rohmi) mi pripomínal moje vlastné dnes už 17 narodenie.. Na darčeky som si nikdy nepotrpela.. Niekedy rozmýšľam či matka vôbec vie kedy som sa narodila, alebo, že ma vlastne porodila ona. Sedela som v kúte a sledovala malé pokroky mojich jaziev na rukách... Nie všetky jazvy boli z práce a nekonečnej driny, či od matkiných úderov.. zopár z nich bolo ukážkou na moje vlastné osobné trýznenie.. Predtým som nechápala, prečo to ľudia robia.. Teraz som vedela.. Za každú rozbitú vec ktorú som upustila z rúk, za každý krik smerom na mňa.. To všetko vo mne pôsobilo ako jed, ktorý ma ničil a ja som ho nejak musela dostať zo seba von. Každým dňom, každou minútou potlačovanej zúrivosti vo mne, mi na tele pribudla nová väčšia jazva.. Deti v menej problémových rodinách by sa snažili tieto rany zakrývať, lenže ja som na to nemala ani najmenší dôvod, pretože doma to nikoho nezaujímalo...

Matka by si všimla nejakú zmenu, asi až vtedy, keby som domov prišla bezruká a nemal by jej kto utrieť prach na jej rohovej skrini. Ale aj to by ma určite donútila pridržiavať si handru ústami.. Vždy keď sa mi v hlave vybavila predstava mňa s handrou v ústach, bola som vďačná za úplné maličkosti.. Za to že mám ruky, že chodím a vôbec dýcham...

Dnes bol deň ako stvorený na odchod z domu... Bolo prítmie a tá mrcha čo sa ešte dodnes opovažuje nazvať mojou matkou a mojim vzorom dnes išla spať o čosi skôr.. Bola som pripravená pri prvej príležitosti odísť.. Stačila mi malá náprsná taška do ktorej som si pobalila azda tie najdôležitejšie veci. A tých bolo naozaj len veľmi málo... Akonáhle som začula pravidelné impulzy, skôr chrčania ako ľudského chrápania, ktoré naznačovali môj útek z tohto pekla, podvihla som okraj okna a vyliezla ním von na ulicu... Každou minútou bola hlbšia noc... Cítila som sa byť tak stratená a opustená, že by som sa v tej chvíli asi aj dokázala vrátiť späť tým oknom do tmavej komôrky- do mojej izby.. Ibaže pri pomyslení na môj "domov" ma rozpálila každá jedna rezná rana na mojom tele a ja som pokračovala nevedno kam ďalej.

Rána boli plné nádejí.. Niečoho nového.. Bola som ako cirkusantské zviera, ktoré pustíte po rokoch na slobodu.. Moje rany sa deň čo deň menili na už len malé náznaky boľavého detstva.. Odrazu som tu bola len ja a môj maličký úkryt v lese... Pila som dažďovú vodu, jedla čo sa jesť dalo...

Nedal sa ignorovať ten príjemný pocit, že niekto sa na vás s úžasom pozerá, že vás tajne obdivuje a uctieva.. Už niekoľko dní ma prenasleduje tento pocit. Viem, že sa niekto pozerá ako zaspávam... Ako sa ráno prebúdzam s kvapôčkami rosy na tvári.. Všetko to bolo v povetrí.. Dosiaľ som netušila, aký úžasný pocit to je... Jedno slnečné ráno som zbadala odlesk tváre v potoku. Zdvihla som tvár.. Na druhej strane potôčika skláňal sa mladý muž. Mal krásne neposlušné hnedé vlasy, na pohľad jemnú tvár.. Celý pôsobil v tej žiare slnka ako anjel. Chcela som niečo povedať, ibaže nezmohla som sa na jediné slovo. On tam len tak postával a rukami rozhŕňal priezračnú vodu. Zrak mal celý čas sklopený, napriek tomu mal v tvári čosi čarovné. Dokázala by som sa na neho pozerať azda celú večnosť.

Odrazu začal padať dážď. Rozbehla som sa smerom do lesa. Bežný človek by sa pred búrkou neschovával v lese, ibaže les sa stal mojim domovom v ktorom som sa cítila v bezpečí. Bežala som o preteky s búrlivými mračnami... Na bosých nohách sa mi začali zachytávať kúsky blata.. Len nezastavuj dievča. Celý čas som si opakovala. Niečo ma však zrazilo k zemi. Cítila som ako mi telo obopälo tuhé blato. Pokúšala som sa z celých síl zdvihnúť no namiesto úspechu som schytala tvrdý úder do hlavy. V tej chvíli som nevedela čo sa vlastne deje. Chcela som ujsť, no opustili ma vari všetky moje sily? Otvorila som oči.. videla som veľmi slabo. Niekto akurát vyťahoval lano z obďaleč zastaveného auta. "Nie!" Zrevala som. Myslela som, že toto je môj koniec. Tmavá postava ihneď pribehla k môjmu bahnom zmáčanému telu... Vtedy som dostala ďalšiu, oveľa silnejšiu ranu.. Viac sa na ten deň nepamätám.

Zobudila som sa skoro ráno. Prvé čo som uzrela bola podlaha zmáčaná krvou. Chytila som sa za hlavu a ucítila štiplavú bolesť. Po dlani mi náhle začala stekať krv. Už som vedela koho krv na tej podlahe je. Bola som strašne zmätená. Moje obnažené telo nezakrývalo vôbec nič. Cítila som sa príšerne. O chvíľu vošiel do miestnosti naozaj škaredý mocný muž. Hodil na mňa špinavú handru. Neviem, či sa to dalo zrovna nazvať vcítením sa do mojej pozície, do toho že mi telo obopínal chlad. Odišiel. Namiesto neho vošiel do izby anjel. Chlapec, ktorého som ešte včera videla na druhej strane brehu. Pohľad mal rovnaký, sklopený na podlahu., napriek tomu jeho výraz tváre naznačoval nesmiernu ľútosť. Posadil sa na zem, tesne vedľa mňa. Mala som sa ho najskôr asi báť. Ibaže jeho prítomnosť ma upokojovala. Rukou mi pohladil tvár.

"Všetko bude v poriadku"

povedal až príliš pokojným hlasom, znovu sa postavil a odišiel. Čakala som asi celú večnosť, že sa vráti. Ledva som dýchala, takže volanie o pomoc bolo úplne zbytočné. Každý večer prichádzal jeden a ten istý muž - mocný a škaredý. Vybil si na mne celodenné starosti a mne tým spôsoboval čoraz väčšie utrpenie. Priala som si radšej umrieť ako noc čo noc cítil stále tú istú kolínsku na svojom tele.

Zas som prežívala rovnaké muky. Lákalo ma umrieť. Každú noc čoraz viac. Nikto ma nehľadal, pretože ma nemal kto hľadať.

So slzami v očiach som každý večer čakala svojho anjela.. Lenže on neprichádzal.. Modlila som sa nech toto všetko už skončí. Myslela som si, že Boh ma nenávidí, pretože som od detstva preklínala, pretože som ušla z domu, pretože som nebola dosť vďačná za strechu nad hlavou aj keď bývanie pod ňou bolo bolestivé. Za všetko som vinila len a len seba. Zas som mala ten neprekonateľný pocit väznenia. "Nech už sa to skončí" revala som po večeroch do prázdnej miestnosti. Nechtami som sa vrývala do steny a tajne dúfala, že dnes to skončí...Môj anjel asi stratil krídla šepkala som si, keď ma okríkol ten mocný muž. Mohol by mi byť kľudne otcom, napriek tomu si zo mňa robil noc čo noc nútenú milenku. Nenávidela som ho...

Jedno skoré ráno vošiel do "mojej izby" môj anjel. Nesmelo ma chytil za ruku a pohladil mi tvár.

"Takto sa to nemalo skončiť, pretože sa to nemalo takto ani začať"

"Napriek všetkým tvojím ranám, tvojej bolesti v tvári... Si nádherná"

Poskočilo mi srdce. Nevydala som jedinej hlásky, len som tam sedela a hľadela mu rovno do jeho sýtych hnedých očí.

"Ten muž je môj otec. Nemal zrovna najšťastnejšie detstvo, tak teraz ubližuje druhým. Nechcem to chápať, pretože je to zlé a skazené, napriek tomu ho nedokážem nenávidieť! Vychovával ma vždy sám, aspoň tak mi vravieval. Matka nás opustila veľmi skoro. Umrela pri pôrode. Ja ..ja spomínal som mu jedno nádherné dievča. Krajšie ako letné ráno , krajšie ako mesačná noc. Bol som tebou očarený. Otec ma raz sledoval...Videl s akou nežnosťou v očiach na teba pozerám a rozhodol sa preto venovať ťa celú mne. Keď ťa priviedol domov, odmietol som. Chcel som aby ťa pustil, tak som mu povedal, že už o teba nemám záujem. Tým som ho priam rozzúril.. Vyhodil ma z domu a teba si nechal ako svoju "trofej" "

Oči mu zaliali slzy.. Podišla som k nemu prstami mu odhrnula vlasy z tváre

a povedala:

"Túžim po tebe celým svojim srdcom, napriek tomu ťa nemôžem mať." V tej chvíli mi celé telo zaliala akási horúčava...pobozkal ma!

"Už viac nebudeš väzňom kvôli môjmu srdcu.. Už nebudeš otrokom kvôli otcovmu hnevu.. Budeš moja nádej, pretože ja budem tvojim anjelom..."

Po týchto jeho slovách vo mne prebehla akási iskra. Nádej? Alebo skôr láska? Cítila som sa byť najšťastnejším dievčaťom v šírom okolí, aj keď nejeden by ma ľutoval.

Od tej chvíle za mnou prichádzal každé ráno, upokojiť moju zdrvenú dušu po večeroch s jeho otcom. "Už to nebude dlho trvať.." Hovorieval pri odchode.

Zabi ju!" Zreval hrubý hlas, pre mňa až príliš známy..

"To by bola samovražda.. Odvetil môj chlapec.

" Ak zabijem ju, zabijem tým aj seba.. Jej život ma tvorí!!! "

Neskoro v noci vošiel namiesto škaredého mocného muža jeho syn. Chytil ma za ruku a vyviedol ma z domu. Kde je otec? Spýtala som sa trochu rozochveným hlasom..."Je.. Ja... zabil som ho" Povedal tichým pochmúrnym hlasom.. Nesmierne mi odľahlo...Napriek tomu som bola zvedavá prečo to urobil. "Včera sme sa pohádali.. V kriku sa prezradil, že moju matku vlastne nikdy nemiloval. Zabil ju! Vzal ma mŕtvej matke z rúk a ušiel. Preto bývame v lese. Celý život sa tu ukrýva!"

V lese bola nenormálna tma.. Trocha ma desil jeho nepokojný hlas. Lesom sa prehnal silný vietor... Šum vetra a tichý nárek...Pád posledného z listov ešte pred polnocou bol azda nekonečný. "Nemôžme byť šťastný s nejasnou budúcnosťou" Dodnes mi znie v hlave táto jeho veta. Bola totiž jeho poslednou.

"Nerob to! Prosím.. Maj rozum! Ozval sa výstrel a hneď na to hlboký výdych.. Ten výdych bol tak hlboký...plný nejasných impulzov... Cítila som, že to bol posledný, konečný výdych... To skončil jeho život. Vyliezol mu z úst v podobe posledného výdychu.. Dal mi novú nádej na život... Hoc sebe ho vzal. Cítila som, ani neviem čo presne...Smútok alebo skôr ľútosť...Čakala som svoju smrť, namiesto toho umrel niekto iný.. Niekto kto už mal na dosah šťastie, mal na dosah slobodu.. So slzami v očiach ale z nádejou na život som sa nahla nad zakrvavené telo a vrelo pobozkala jeho spotenú tvár...Oči mi zalial nový nával sĺz.. Zdvihla som sa a z posledných síl začala utekať.. Nevedela som kam bežím, vedela som len odkiaľ a prečo...

Ibaže môj život bez neho nemal žiadny zmysel.. Umrel môj anjel. Život bez anjela ani nebol životom. V noci ma prenasledovali tie najhoršie myšlienky, tie najhoršie predstavy.. Už som bola len ja a nič iné...

Neuniesla som ten pocit samoty... Ako rýchlo začala moja šanca na život. Na život v lese, tak rýchlo aj skončila.. Prežila som lásku, ktorá mi stačila na celý život.. O nejaký čas som sa vrátila k jeho telu... Bolo chladné.. Ľahla som si k nemu a zaspala...Moje sny ma unášali niekam inam ako doteraz... Bola som zjavne v raji.. Uvidela jeho tvár, zas som sa mohla dotknúť jeho pier... Naše telá ostali spolu v lese, rovnako ako naše duše, lenže niekde inde.. Na oveľa krajšom mieste....