O tebe a o mne

Niet krajšieho prebudenia ako s vôňou milovaného človeka. Pre malé deti je to vôňa matky, pre manžela je to vôňa manželky a pre mňa je to vôňa pripomínajúca teba.

Bola nedeľa a z kuchyne sa šírila vôňa palaciniek, ktoré tak milujem. O pár minút si pribehol ty a odhrnul si záves nevšimnúc si, že som sa už zobudila. Svetlo sa rozlialo do celej miestnosti a vnieslo do vnútra nové ráno. Potichu som sledovala celé toto divadlo a v duchu som sa pýtala sama seba: “Čo sa to tu deje? Vari len tak snívam alebo som niekde vyhrala splnenie všetkých mojich želaní?“

V tej chvíli som chcela snívať tak dlho ako sa len dá a tak som sa tvárila, že stále spím, no jedným očkom som stále sledovala situáciu okolo mňa.

Nestaral si sa či spím iba si dokončil raňajky, položil ich na môj nočný stolík, posadil si sa do môjho obľúbeného kresla a začal si čítať noviny. Napokon som sa posadila na posteli a sledujúc čo urobíš som sa pustila do raňajok. Odložil si noviny a s úsmevom na perách si spustil: „Dobré ráno, spachtoško, už som si začínal myslieť, že sa dnes už neprebudíš. Ako ti chutia moje palacinky?“

„Spachtoško?“ v duchu som sa pýtala sama seba. Toto familiárne oslovenie ma neviem prečo vyviedlo z mieri. „Prečo si urobil palacinky? Milujem palacinky,“ odvetila som.

„No vidíš, sama si si odpovedala. A okrem toho, je to jediné jedlo, čo dokážem pripraviť.“

„Prečo si tu? Odkiaľ si? Kto si?“ napádali ma otázky jedna za druhou, moja zvedavosť bola príliš veľká. Odhodlala som sa a položila som jednoduchú otázku: „Kto si?“

Kto by bol povedal, že odpoveď na túto otázku ti zaberie celé dopoludnie. Už si presne nepamätám, čo si povedal, ale bolo to niečo v tom zmysle, že...

A ja som si myslela, vlastne ani neviem čo som si o tom všetkom myslela. Vyviedla som ťa z omylu a ty si sa začal ospravedlňovať a ja som ti poďakovala za raňajky a príjemné prebudenie. V to nedeľné ráno sa začal môj nezvyčajný príbeh.

Neskôr popoludní som zavolala Sally a opísala jej to ráno. Poprosila ma, aby som s ňou šla na klzisko a potom sa niekam prevetrať. Súhlasila som, keďže som túžila zlepšiť svoju neschopnosť v korčuľovaní a okrem toho to sľubovalo ohromnú zábavu(dve bláznivé kočky prvýkrát na ľade). V tom okamihu ako som sa postavila na ľad v požičaných korčuliach sa mi neuveriteľne roztriasli kolená. Sally ma povzbudzovala aby som to nevzdala hneď na prvýkrát, ale po pár nešikovných „krokoch“ som zaradila spiatočku.

„No táák, Katy predsa ma tu nenecháš v kaši. V živote si zvládla oveľa ťažšie veci ako stáť na korčuliach,“ snažila sa ma udržať na ľade čo najdlhšie. Otočila som sa, že jej na to odpoviem, no v tej chvíli si sa predo mnou zjavil ty a to tak, že si zabrzdil z veľkej rýchlosti a mňa to tak zaskočilo, že ani neviem ako som sa zrazu ocitla na „zemi“ (presnejšie na ľade).

„Tak to nebolo od teba vôbec pekné,“ povedala som s náznakom krivdy v hlase. Spontánne si sa rozosmial a podal si mi ruku na pomoc. „Prepáč, iba som ťa chcel pozdraviť a nevedel som, že to skončí takto,“ galantne si sa ospravedlnil. „To si ty? Takmer som ťa nespoznala,“ poznamenala som ešte stále sediac na ľade. Prijala som tvoju pomocnú ruku. Bola väčšia ako tá moja a pôsobila dojmom, že pokiaľ je moja ruka v tej tvojej, nič sa mi nemôže stať. „Tak ako si sa mala od dnešného rána?“ obyčajná zdvorilá otázka na mňa urobila veľký dojem. „Mala som sa fajn a vďaka za opýtanie. A ty si sa mal ako?,“ vrátila som ti otázku. „Ale poznáš to, ešte pár dámam som vliezol do bytu a omylom im spravil raňajky, ale inak sa nič zaujímavého neudialo. Rutina ako vždy,“ zavtipkoval si a mňa premohol smiech. V tej chvíli som chcela zastaviť čas, lebo znova po dlhej dobe som cítila, že všetko je v poriadku, už som takmer zabudla aké je to necítiť žiaľ ani bolesť.

Napokon si ma presvedčil, aby som to s korčuľovaním skúsila ešte raz. Držal si ma za ruku, aby som nespadla a ja som nespadla. Nabrala som odvahu a po chvíli mi to celkom šlo. Korčuľovali sme sa celé popoludnie a nastal čas ísť domov. „Si skvelý učiteľ. Ďakujem za tvoj čas,“ ocenila som tvoju ochotu. „Rád som poslúžil, no moje učiteľské schopnosti nie sú zadarmo. Mohol by som aspoň dúfať, že budú obmenené tvojou spoločnosťou pri dobrej večeri?“ navrhol si a mne sa od radosti zapálili iskričky v očiach. „Iba ak...“ „Iba ak čo?“ prerušil si ma. „Iba ak budem tvojou jedinou žiačkou,“ odvetila som. „Budeš jedinou pokiaľ budeš chcieť.“ A ja som chcela byť tvojou jedinou a doteraz chcem.

Ešte v ten večer si mi zavolal, aby sme si dohodli miesto a čas nášho rande. Malo to byť v sobotu a mal si ma vyzdvihnúť o siedmej. Výber miesta som úplne nechala na teba. Teraz už stačilo vyraziť do ulíc, kúpiť tie najkrajšie šaty a počkať do soboty.

Pamätáš si ešte naše prvé oficiálne rande? Ja si pamätám každý okamih pred, počas aj po ňom.

V ten večer som túžila byť tou najkrajšou ženou, akú si kedy videl, o akej si kedy sníval.

Kúpila som si úžasné krátke čierne šaty a striebornú bižutériu. Ani nové špicaté topánky nesmeli chýbať a samozrejme môj obľúbený parfum. Vlasy som si upravila veľmi jednoducho a možno trochu romanticky. Tmavohnedé lokne z vlasov mi prirodzene padali na odhalený chrbát. Kabát visel pri dverách a ja som sa ešte pripravovala v spálni. Do prostred izby som vstrekla dávku parfumu a nasiakla som jeho vôňou. Skontrolovala som obsah kabelky, aby som sa uistila, že je v nej všetko, čo budem potrebovať. Pripravená som stála v izbe a ty si tu ešte nebol. Hlavou mi lietali myšlienky typu, či si si to nerozmyslel, či naozaj prídeš, či si nezabudol. O pár minút si už stál pri dverách a mnou prebehla mierna triaška keď som začula zvonček. Narátala som do desať a otvorila som. Stál si tam upravený a ja som bola očarená.

„Vyzeráš nádherne, pri toľkej kráse strácam slová,“ povedal si a ja som bola polichotená. „Ďakujem, takéto slová sa vždy počúvajú príjemne,“ čo iné som na to mohla odvetiť. „Pôjdeme? Rezervoval som miesto v reštaurácii na ôsmu, takže by sme už mali ísť.“

„Len si vezmem kabát,“ podotkla som. „Môžem ti s ním pomôcť,“ opäť si sa prejavil ako pravý džentlmen. Pomohol si mi do kabáta, vzala som si kabelku a zamkla byt. Len čo sme vyšli na ulicu, pocítila som na tvári jemný chladný vietor. Pozrela som sa na jasnú oblohu a zasneným pohľadom som hviezdam prezradila všetky svoje túžby. Napokon som pristúpila k dverám auta. Otvoril si mi dvere do auta a ja som sa pohodlne usadila na prednom sedadle.

Zapol si autorádio a práve v ňom hrali moju obľúbenú pieseň. „Kam ideme? Už mi to snáď môžeš prezradiť,“ spýtala som sa. „Do tej najlepšej reštaurácie v meste. Bude sa ti tam páčiť,“ skúsil si uspokojiť moju zvedavosť. Vonku začalo snežiť, čo na mňa pôsobilo zvláštnym čarom. Milovala som sneh a takéto okamihy vtedy a rovnako to milujem aj teraz.

Cesta ubehla rýchlo, keď sme zastavili pred peknou reštauráciou, v ktorej som ešte nikdy nebola a o to viac ma zaujímalo, aké to bude vo vnútri. Galantne si mi otvoril dvere na aute a ja som pomaly vystúpila. Moje vlasy postriebrilo niekoľko snehových vločiek.

Urobil si všetko, čo má urobiť správny džentlmen na romantickom rande, otváral si mi dvere, odsunul stoličku, lichotil si mi, no nemusel si urobiť jedinú z týchto vecí a rovnako by si sa mi páčil.

Reštaurácia pôsobila veľmi príjemne, miestnosť bola naplnená intímnou atmosférou. Uprostred bolo klavírne krídlo odkiaľ sa šírila krásna hudba. Nechýbal ani tanečný parket a do najmenšieho detailu premyslená výzdoba. To všetko sa mi páčilo, čo neušlo tvojej pozornosti. „Uhádol som, že sa ti tu bude páčiť?“ chcel si to počuť z mojich úst. Letmo som sa usmiala a odvetila: „Je to tu skutočne čarovné.“

Hovorili sme o poézii, o hudbe, o nás a ja som cítila, že som našla priateľa, človeka na ťažké aj pekné chvíle a možno na celý život. Bola som šťastná a bolo to vidieť. Zrazu si mi navrhol: „Zatancujeme si?“ Zaskočil si ma a predsa ma tvoje pozvanie potešilo. „Ja neviem dobre tancovať“ „To mi nikdy nebránilo pozvať dievča do tanca,“ nedal si sa odradiť. Postavila som sa a pomaly sme sa dostali na parket. Jemne si ma chytil a pomaly viedol po celom parkete. Pri tebe som mala pocit, že sa vznášam. Naše kroky boli zrazu ľahké a celý svet sa zdal byť šťastným spolu s nami. Túžila som aby sa tá pieseň nikdy neskončila, no po nej bola ďalšia a ďalšia pieseň a mi sme neschádzali z tanečného parketu.

Večer bol krásny a so mnou sa točil celý svet, no prišiel čas, keď sa naše rande chýlilo ku koncu. Odviezol si ma domov a ja som bola smutná, že sa tento krásny sen čoskoro skončí.

Vedela som, že toto určite nie je naše posledné stretnutie, no napriek tomu som sa nemohla ubrániť náznakom smútku v hlase„Je mi ľúto, že sa tento pekný večer musí skončiť,“ povedala som. „Nemusí,“ oponoval si mi a nežne si ma pobozkal. „No všetkého veľa škodí,“ dodala som po krátkej pauze. „Aj mňa?“ nedal si sa. „Neviem, ale radšej nebudem riskovať.“ „Zopakujeme si to ešte?“ spýtal si sa. „Určite, kedykoľvek budeš chcieť,“ uistila som ťa a usmiala som sa. Už som sa otočila na odchod, keď si povedal: „A nezaslúžim si sladkú odmenu, nejaký kúsok teba, kým ťa znovu uvidím?“ Otočila som sa a pobozkala ťa na pery jemne a sladko ako na dobrú noc. Ešte posledný krát sme sa rozlúčili a nastúpil si do auta. Ja som vošla do svojho bytu a s úsmevom na perách som odcupkala do spálne. Pomaly som sa vyzliekla, odlíčila, obliekla si chladivé saténové pyžamo a stále som na teba myslela. Na perách som ešte cítila chuť tvojich pier. Unavená, no šťastná som vkĺzla pod perinu a túžila som snívať o tebe.

Bolo ešte veľa krásnych večerov aj dní s tebou, v tvojom náručí, s tvojimi bozkami, no ani jeden vo mne nezanechal toľko spomienok a dojmov ako ten prvý deň, prvé rande a prvé...

No o tom už niekedy inokedy.