Keď úsmev umlčí

Niekedy sa ma zdá, že všetci ľudia na svete sa premenili na sochy. Chodia popri mne, usmievajú sa, zdá sa, že je im dobre, nikdy sa nehnevajú, neplačú... No ja viem, že sú sochy. Pretože skutoční ľudia plačú, hnevajú sa, smútia... Keď som bola mladšia, snažila som sa ich dotknúť, no teraz už viem, že pocítim iba studený kameň. Už sa ich nedotýkam. Niekedy zatúžim chytiť nejakú živú ruku, v ktorej by som cítila pulzujúce srdce. A jediný živý človek, ktorý dokázal cítiť, ma opustil. Nechal ma, živú, medzi sochami..

Vchodové dvere sa potichu zatvorili a do teplej izby vošla osôbka v dlhom, šedom kabáte, s rozstrapatenými čiernymi vlasmi, ružovými lícami od zimy.
V skrehnutých rukách pevne držala už navlhnutú knihu.
Zrazu sa z príjemného ticha a tepla domova vynorila ženská postava, pribiehajúca do predsiene.
„Ach, Armin, zlatko, tu si!“
Armin sa na svoju matku ani nepozrela, iba si pomaly vyzúvala topánky a odkladala kabát.
Matka urobila neistý krok vpred, jej ruky sa skoro nepatrne nadvihli no vzápätí padli späť dole.
Dievča konečne otočilo a pozrelo na ňu veľkými, tmavými očami.
„Bála som sa, Armin... Už je vonku tma,“ povedala žena, no ustarostený výraz na tvári v sekunde (tak, aby si to dcéra nevšimla) vymenila za úsmev.
Armin sa bez slova otočila a odchádzala do izby. Akoby ani nepočula mamu, ktorá jej až neprirodzene veselo, dokonca kŕčovito oznamovala, že napiekla koláčiky.
Jullien zostala stáť vo vstupnej hale sama, neprítomne hľadiac pred seba. Pod bledým svetlom lampy vyzerala ešte staršie ako naozaj, akoby sa zrazu jej všetky doposial jemné vrásky premenili na hlboké ryhy.
,„Jull?“ začula za sebou známy hlas.
Jeho výraz prezrádzal, aký je strašne unavený. Príliš pracuje – pomyslela si už asi tisíci raz.
„Myslím, že by sme mali znova skúsiť zavolať odborníka,“ povedal a hlas mal pevný, ako vždy.
Krehká postava jeho manželky sa zrazu roztriasla.
„Veď vieš, že to nepomáha...“
„Myslím, že minule to trochu pomohlo. Vieš, Armin bola po rozhovore s tou doktorkou taká...akoby...otvorenejšia...“
„Otvorenejšia?! To určite...“
Zdala sa mu taká krehká a slabá, že sa pripravoval zachytiť ju, keby zamdlela.
Dotkol sa jej pleca a trochu si ju privinul k sebe.
„Skúsime to. Dobre?“
„Tá doktorka predtým ju chcela niekam strčiť. Vraj by jej to pomohlo. Vieš, tá predstava, že by bola niekde so samými...chorými ľuďmi...“
„Neboj sa. Doktori určite nespravia nič, čo by jej ublížilo.“
Nahnevane sa od neho odtiahla.
„O čom to hovoríš?! Prestaň z nej robiť blázna, pretože ona v žiadnom prípade nie je blázon! “
„Nevládal jej odpovedať, tak iba prikývol a pohladil ju roztrasenými rukami po vlasoch.
„Ach, Neil,“ zašepkala zúfalo, „už si nepamätám jej hlas...ach bože, neviem, aký má hlas moja vlastná dcéra! To nie je normálne, Neil!“
Pocítil na ramene jej horúce slzy, ako sa mu vpíjali do rukáva.

Nerada sa vraciam z toho krásneho sveta kníh domov. Tak ako dnes. V knižnici je mi nádherne teplo a keď otvorím dvere domov, ovanie ma studený vzduch. Studený vzduch kráľovstva sôch. Všetko je tu studené. Neúprimné.
Nehrám sa na nič, nerobím veci, ktoré nechcem, netvárim sa, že mi je dobre, keď mi nie je. Môj súkromný učiteľ sa stále veselo vyškľabuje, dokonca aj keď odmietam spolupracovať, aj keď ho ignorujem. Človek by čakal, že ho to nahnevá, no on sa iba usmiava..
. Socha
. Nemá cenu sa rozprávať so sochou, pretože vám neodpovie to, čo si skutočne mysí, čo cíti... A to je to isté, akoby mlčala.

„Takže, ako ste vraveli, vaša dcérka Armin sa s vami vôbec nerozpráva?“
Žena s krátkymi, svetlými vlasmi a prenikovo zelenými očami sa naklonila dopredu a skúmavo pozrela na muža, sediaceho oproti.
„Nie. Už skoro päť rokov,“odvetil.
„Päť rokov? Má to číslo nejaký dôvod?“
Muž sa ťažko nadýchol.
„Viete, pred piatimi rokmi umrela naša mladšia dcérka Nissa. Mala leukémiu...“
Žena smutne prikývla.
„Je mi to ľúto.“
„Ach, už sa s tým pomaly vyrovnávame.“
„Boli si s Armin blízke?“
Muž sa usmial.
„Blízke? Preboha, nie! Doslova sa išli zabiť. Škriepili sa tak často, že sme si na to už zvykli, nemalo cenu ich trestať. Oni obe boli veľmi temperamnté. Buď sa mlátili a kričali na seba, alebo sa objímali a držali za ruky. Nič medzi tým.“
„A odkedy presne sa Armin uzatvorila do seba?“
Muž sa zamyslel.
„Od pohrebu. Viete, všetci sme vedeli, ako veľmi to Armin prežíva. Nevedela prestať plakať a keď sme ju chceli utíšiť, zúrivo sa od nás odtiahla.“
„Ach, muselo to byť pre ňu veľmi ťažké.“
„To áno. Viete, deti veľa vecí silno prežívajú...“
Žena sa na neho chápavo usmiala a povedala:
„Takisto aj dospelí.“
Muž si vzdychol. Vzduch v miestnosti bol neuveriteľne ťažký. Nedôverčivo pozrel na ženu oproti sebe, vedel, že sa ho snaží rozanalyzovať, nájsť chybu na ich výchove. Preto neznášal takýchto ľudí. Keď sa im pozrel do očí, nevidel človeka, ale lekára, ktorý sa práve rozhoduje medzi vhodnou diagnostikou vašej duševnej choroby.
Žena na neho hľadela presne takými očami.
„Takže?“
„Nerozpráva sa mi o tom najľahšie.“
„Rozumiem. Chcete si dohodnúť schôdzku inokedy? Keď sa na to psychicky pripravíte?“
„Nie!“ vykríkol, no potom miernejšie dodal, „vybavím to teraz.“
Predstava, že by sa mal vrátiť do tejto miestnosti, do tohoto kresla ešte raz, ho napĺňala hrôzou.
„Tak teda dobre. Pokračujte, kde ste prestali.“
„Viete, po Nissinom pohrebe...aj nám bolo strašne, no snažili sme zo vetkých síl, celá rodina, aby to mala Armin ľahšie. Viete, bolo ťažké pred ňou neplakať a tváriť sa príjemne, no dokázali sme to.“
„A ako sa k nej správate teraz?“
Muž si vzdychol.
„Snažíme sa. Ja aj manželka, všetci okolo nej. Viete, vraj je vo veľkej depresií a dostať sa z toho môže iba tak, že sa budeme tváriť, že sa nič nedeje... Tvárime sa milo, aj keď sa nám často tlačia do očí slzy.“
Žena si podoprela bradu a pozrela mu do očí.
„Už ste sa o tom s ňou rozprával?“
„Celkom vám nerozumiem.“
„Či ste jej niekedy vraveli, čo cítite.“
Muž uhol jej priamemu pohľadu.
„Mali by ste to spraviť čo najskôr,“ vyhlásila.
To určite – pomyslel si, keď za sebou zatváral dvere ordinácie a zaprisahal sa, že žiadny psychológ mu nebude brať čas takými táraninami.
Armin kráčala po ulici, soľou posypaný sneh jej vŕzgal pod topánkami. Vôbec to nebol čistý biely sneh, aký má rada. Tento bol šedý, špinavý, mestský. Pod slabým svetlom pouličných lámp sa zdalo všetko horšie.
Rozmýšľala nad knihou, ktorú práve dočítala, keď tom jej pohľad zastal na starcovi v dlhom, ošúchanom plášti, stojacim pred vchodovými dverami do polozrúcaného, oranžového paneláku.
Trasúce ruky mal pevne pritisnuté k očiam a nahlas plakal.
Armin prešla cez cestu a zastala pred ním.
Prekvapene na neho pozrela, akoby nemohla uveriť vlastným očiam.
„Čo sa vám stalo?“opýtala sa.
Starec na ňu pozrel červenými očami a ukázal za seba.
„Päťdesiat rokov som tam žil a oni ma vysťahovali...“
Armin na neho však stále s úžasom pozerala. Pomaly vystrela ruku a dotkla sa mužovej zvráskavenej, prekvapenej tváre. Zotrela slzu, kotúľajúcu sa po jeho líci.
Strhol sa a zmätene cúvol.
„My sa poznáme?“
„Myslím, že ani nie. Ale aj tak, musím vám toho toľko povedať...“
Starec z nej nespúšťal oči.
„Choď domov, kým nejaký máš,“povedal a smutne sa usmial.
Potom sa jej bez slova otočil chrbtom a vykročil po chodníku.
Keď Armin prišla domov, pozorne sa zahľadela do tváre svojej mami.

Úsmev na tvári bol neprirodzený, ako vždy. Dúfala som, tak veľmi som dúfala, že sa niečo stalo, že všetci ľudia na svete už konečne ožili. Ach, aké je to naivné! A smiešne. No keď som zazrela toho človeka, tie slzy, také skutočné, horúce...
Nedokázala som uveriť vlastným očiam. Je pravda, že som už videla veľa ľudí na ulici, ktorí sa tvárili nahnevane a mrzuto, no v podstate to boli tiež sochy. Boli iba vymodelované s iným výrazom na tvári
. Ale tento muž, smial sa, plakal, po lícach mu tiekli skutočné slzy...

Armin zrazu prudko vstala a rozbehla sa von. Do pľúc jej udrel studený, decembrový vzuch. Bežala až k miestu, kde predtým videla starca, nevadi jej ostré snehové vločky, ktoré sa jej zabodávali do tváre ako ostne, nevadili je pohľady okoloidúcich.
Zastala a sťažka dýchala, cez slzami zaliate oči videla všetko rozmazane. Vedela, že je sama, aj keď okolo nej chodili davy ľudí. Pozerala pred seba, hľadala čierny, starý kabát, no nebol tam, nikto tam nebol...
Keby ste vtedy išli okolo, možno by ste medzi ľuďmi, rýchlo prechádzajúcimi okolo zahliadli malú postavu, len v tenkom svetríku, trasúcu sa od zimy a zmätene sa obzerajúc všade okolo. Keby ste sa prizreli ešte bližšie, možno by sa vám na chvíľu zazdalo, že má na lícach drobné, ligotavé hviezdičky, ktoré sa zablesli v svetle lampy a potom zmizli. No nešli by ste za ňou, nespýtali sa jej, čo sa deje, tak, ako to nespravil nik z ľudí okolo nej. Nechali by ste ju stáť, mysliac si, že je to určite nejaké nebezpečné indivídum, možno by ste si iba povedali, že máte dosť vlastných problémov.
Nevadilo by vám, keby tam zostala stáť navždy. Rýchlo sa zabúda, keď už sedíte doma v kresle so šálkou čaju v ruke.