Ako sa malý lev Pier stretol s kožnatcami

Spisovateľ/ka: alien007 | Vložené dňa: 27. marca 2006
http://citanie.madness.sk/view-1496.php

Ahojte všetci, čaute! Pretože babka vraví, že vždy sa treba predstaviť, urobím to aj ja. Volám sa Pier .Viem, je to trochu čudné meno na malého leva, ale v našej rodine to teraz letí. Fakt. Aby ste pochopili, každý rok dávali levice mláďatám mená ako : Laki, Liuk, Kali, Val a podobne. Raz to jednu (fakt pokrokovú) levicu prestalo baviť a vybrala sa na niekoľko dní preč. Keď sa vrátila a nik nevedel odkiaľ , mala mená pre svoje budúce levíčatá: džon, henry, marí a agi. Nakoniec z toho bol len džon (mala len jedno mláďa). A teraz to najlepšie: to bol môj otec. Aj on bol veľmi pokrokový a hoci moja mama nechcela o „extra moderných“ menách ani počuť, dovolila mu ísť do savany na výpravu, akú urobila moja babka. Dúfala pritom, že po ceste žiadne „super„ meno nezačuje. Akurát sa bála, že sa vráti s menami ako „krá-krá“ alebo „tú-tút“. No môj otec, ktorý je fakt trieda, sa šiel najprv poradiť so starou mamou. Neviem, čo mu pred cestou povedala, no o týždeň sa vrátil a mal meno pre mňa a moju sestru: Pier a Žuly. Mal v zásobe aj zopár iných mien, no tie boli vraj také hrozné, že ocko musel mame sľúbiť, že podobne už žiadneho potomka nepomenujú .

A tak som tu ja, malý Pier, ktorého meno vedia poriadne vysloviť len asi štyri levy u nás doma (mama, ocko, Žuly, babka a strýko z maminej strany), čo je síce viac ako štyri, ale rátanie mi nejde, a tak tým nebudem márniť čas. Ostatné levy ma volajú Uá-uaauá-auauá, niečo ako :“hej ty s tým čudným menom“, čo ma strašne štve, pretože sestru volajú rovnako. No ja som predsa ja! A moja sestra je úplne iná. Mám pocit, že keby som jej to dovolil, celého ma zlíže. Strašne sa chce podobať na mamu, ktorej čistenie ide skvele, no Žuly, ach, no po jej kúre som to najšpinavšie levíča svorky.

Dnes idem pozrieť strýka. Strýko je veľký cestovateľ. Vlastne, ani nemal veľmi na výber. Narodil sa mojej babke (z maminej strany), keď už bola dosť stará a trochu zabúdala. Zaujímavé bolo, že to, čo zabúdala, bol hlavne môj strýko. Len čo sa svorka pohla, šla na lov, alebo k vode, strýko zostal vždy zabudnutý na mieste. Musel sa riadne obracať, aby našiel svojich a to už odmala. Bol síce z toho trochu „ťuk-ťuk“ (mama mi vravela, že v dospievaní mal strach z prázdneho otvoreného priestoru a nepohol sa od svorky ani na krok), ale našťastie ho to prešlo.

A tak idem k nemu, pretože mi sľúbil, že zažijeme dobrodružstvo. Už mesiac je to len sľub, ale včera sme zjedli zebru a pakoňa, no a po jedle je strýko vždy v dobrej nálade. Takže čakám, že neodmietne ušpinené levíča (vďaka Žulynmu čisteniu) , ktoré naň pozerá tými veľkými očkami až po okraj naplnenými nádejou a dôverou v neho. To je časť môjho vrúcneho príhovoru, keby výzor nezabral. Cvičil som ho dva dni a je hrošsky dobrý.

„Ja sa snáď k strýkovi ani nedostanem!“ zavrčal som zlostne. To je už tretia levica, ktorá ma schmatla a poctivo zlizuje všetku tú špinu, čo mi nalízala Žuly. Veď budem čistý! Viete, aké je to náročné pre malé levíča, prejsť cez celú svorku, okolo spiaceho leva, ale hlavne levíc s neutíchajúcou túžbou všetko, čo sa hýbe vyčistiť? To sú všetky levice takéto ?!

Rýchlo ako blesk som sa vyšmykol prekvapenej levici – tuším to bola teta Agi (z mien, čo babka nepoužila som pomenoval niektorých príbuzných), ale cez tie slzy nič nevidím, takže ktohovie. Nebojte sa, neplačem, len sa chcem poistiť, keby som sa nemohol rozplakať. Odhodlal som sa na niečo, za čo by som si zaslúžil prejsť so strýkom celú savanu. Nastrčil som Žuly hlavu a uši, aby mi olízala aj tie. Zdalo sa mi, že od dojatia odpadne, našťastie chuť lízať zvíťazila a ja som zadržiaval slzy – bolesti, ako iste chápete.

A som pri strýkovom strome. Strýko odpočíva v jeho tieni, ale už nespí, čo je dobre. Aspoň som ho nezobudil.

„Čau strýko! Ideme na to dobrodružstvo?“ idem rovno na vec, kým si nevšimne moje slzy skôr, ako ich budem potrebovať.

„To si ty Piééér“ a poriadne zazíval „veď vieš, že máš výlety zakázané“.

No to už som stál pred ním tak, ako bolo v mojom pláne. Ukázať sa mu špinavý, ako mláďa, ktorému sa nik nechce venovať a to všetko preto, aby sa nado mnou zľutoval. Ale beda! V jeho očiach bol len nepatrný kúsok záujmu. Stavím sa, že som sa od čistoty celý leskol! To nie je možné! Rýchlo, plán B:

„Strýko, ty vieš, že...“ začal som.

„Nóóó“ zase zazíval.

Ja som však stál ako primrazený. Môj tak ťažko vymyslený príhovor bol preč! Zabudol som ho! Začal som zmätene pobehovať sem a tam, zabáral som hlavu do zeme a nič! To je zlý sen, to nie je možné. Pomaly som reval, ako keď som bol ešte v levej škôlke, na plné ústa, s ozajstnými slzami. Škriabal som pazúrmi po zemi, hrýzol som trávu nazlostený na všetkých. Na Žuly, že ma dosť neušpinila, na poctivé levice, na seba.

„No, no“ znelo to od strýka priam chlácholivo.

Otočil som sa. Gepardopardo! V strýkovom hlase som videl záujem. Možno to bol skôr strach, že dopadnem ako on v puberte, ale to je jedno, bol namäkko a toto bola moja posledná šanca na dobrodružstvo. So zohnutou hlavou som sa prikrádal k nemu, ani som mu nepozrel do očí, aby nezistil, čo si naozaj myslím.

„Strýko, tak vééľmi som sa tešil na dobrodružstvo s tebou“ povedal som strašne nešťastne a len ťažko som pri tom ukrýval napätie. Teraz to príde!

„Vieš čo, Pier, hádam by som mohol...“ to už som podvihol hlavu „trochu sa ísť poprechádzať...“ oči mi zažiarili ako hviezdy upreté rovno naňho „tak dobre!“ v tej chvíli som už skákal od radosti celý zozebrený. Keď ale strýko zjajkol po mojej šmykľavke na jeho nose, spamätal som sa.

Je to tu. Ideme za dobrodružstvom.

„Mama vie, že si tu?“

„No jasné. Vie, že na teba sa môže spoľahnúť.“ Mama šla aj s ďalšou levicou pozrieť stáda pakoní, do večera sa nevráti...

„ A otec? Nie je proti?“

„Ále, on? Žartuješ?“ Spí, a keď si pomyslím na to, ako sme ho so sestrou unavili, bude spať až do večera. Určite aj preto, že ak sa zobudí, Žuly ho bude chcieť zlízať...

„Tak poď.“ Strýko vstal a takým frajerským krokom sa pobral vpred. Skúšal som ho napodobniť, ale vyzerám ako opitý. Dúfam, že tá chôdza prichádza s vekom, ako hriva, lebo zoznam vecí, čo potrebujem nacvičiť mám beznádejne zaplnený...

Obišli sme svorku, zašli až za veľký leví strom a vydali sa do otvorenej savany. Najprv sa mi zdalo, že strýko chodí hore dole, len aby zabil čas, ale zrazu sa prikrčil a znehybnel. Trochu som sa urazil, že mi neprikázal urobiť to isté ako rovnocennému levovi, ale uvedomil som si, že predo mnou je trs trávy, ktorý ma celého zakrýval. Bohužiaľ, zakrýval aj môj výhľad. Vykrúcal som krk ako sa len dalo, no nič zaujímavé som nevidel. Ani nepočul. Strýko sa pomaly začal pohybovať vpred. Potichu, akoby špehoval nejaké zviera na zjedenie. No, taká naháňačka na antilopu by bodla. Túto noc mala síce svorka dobrý lov, no mne už aj tak škvŕka v bruchu. To všetko kvôli Žuly. Moja podarená sestra občas ráno vyhlási, že je vegetariánka, no vydrží jej to nanajvýš tak niekoľko dní. Pri prvej príležitosti a dobrom úlovku zje aj z toho, čo mama dá mne. Pche! Levice. Kto sa má v nich vyznať.

Fíha, niečo počujem. Je to ďaleko, chvíľu sa zdalo, že sa to blíži, ale teraz to tak nevyzerá. Asi mám pravdu, lebo strýko zrazu vstal a pohol sa chvatne dopredu. Ja som za ním a priam bojujem o život s trsmi trávy, cez ktoré sa musím dostať.

Stop. Zastali sme. Strýko ma pustil pred seba, aby som mohol vykuknúť z trávy. Vau! Nikdy som nič podobné nevidel. Je to veľké čudné zviera, síce menšie ako slon, dlhé asi ako nosorožec. Je akési farebné, ako vyschnutá tráva, alebo piesok, so zelenými prúžkami. No najmä strašne vrčí. Neprestajne. A tuším mu vidím do brucha. No vážne! Niečo sa mu v ňom hýbe. Joj! Uskočil som dozadu. Z chrbta mu niečo vyšlo hore a otáča sa.

„Čo je to ?“ pýtam sa pošepky (ktovie, ako dobre to počuje).

„To sú kožnatci“ odpovedal mi strýko a ani neznížil hlas.

„Kožnatci?“

„Áno. Je ich viac, vidíš? Sú vnútri toho pohyblivého domu. Väčšina z nich k nám príde takto. Boja sa nás. Niektorí prídu aj bez domu, ale z diaľky sa nám vyhnú“.

Lepšie si dom obzerám. Naozaj! Kožnatci v ňom sa hýbu, obzerajú sa, akoby niečo hľadali, držia čosi v rukách a sem tam to zablyskne, až musím sklopiť zrak.

„Tak, a môžeme ísť naspäť“ povedal spokojne strýko a obrátil sa na odchod.

„Naspäť? Ale strýko, sľúbil si mi VEĽKÉ dobrodružstvo. Ja ti ďakujem, že som mohol vidieť kožnatcov, ale nič viac? Keď to poviem Henrymu, že som videl vrčiaci dom s priesvitným bruchom, prehlási ma za chorého!“ v panike, že sa naša výprava tak rýchlo skončí som začal tárať dve na tri.

Strýko vyzeral zarazený, asi nečakal až taký odpor, ale nedalo mi inak. Za mnou stálo zviera, alebo zvieratá, aké som ešte nevidel, a ja ich mám nechať ujsť? Nie! Chcem vidieť viac....

Aj my chceme vidieť viac...teda ty a ja.

Prišiel si na to, že to čudné vrčiace zviera bolo auto? Blahoželám, teda si rodený detektív. A ak nie, nevadí, bude tu pre teba ešte dosť záhad. Ale kto je vo vnútri... Ja ti to teda poviem: vnútri je sprievodca zvaný Jumbo, pravý Afričan černejší než kominár, rodina Sandinová, a to otec, mama a ich dcéra, no a do auta sa dostal aj chlapec od susedov, z rodiny Dietrichovcov. Rodina Dietrichová bola veľmi početná, nezmestila sa do jedného auta, a preto si Oliver musel sadnúť do tohto.

Pán a pani Sandinovi už niekoľko dní sedeli v aute celí zúfalí. Roky sa tešili na túto dovolenku, no teraz sa im zdá, akoby všetky tie krásne zvieratá, ktoré mali mať v Afrike svoj domov, vyhynuli. V kuse chodili po vyznačených trasách, v rukách mali dva fotoaparáty vždy pripravené na cvaknutie a - nič.

Jumbo síce niekedy zastal a ukázal: „Aha tam!“ ale spravidla to bolo dva kilometre ďaleko a skryté v tráve, alebo na strome.

„Ak to nevidí nik z nás, ako to môžeš vidieť ty, Jumbo?“ opýtal sa raz pán Sandin.

„Viete, ja pravá Afričan, ja mať zrak ako šelma.“ A bolo to vybavené. Takže šli ďalej, a vždy keď Jumbo na niečo ukázal, len automaticky stisli spúšte na fotoaparátoch.

Dcéra pána a pani Sandinovej sa volala Lili. Bola veľmi nesmelá a z nudy opatrne pokukovala po Oliverovi. Oliverovi sa Lili už dlho páčila, ale nevedel jej to povedať. Keď sa dozvedel, že ich rodiny pôjdu spolu na Safari, bol na vrchole šťastia. Požičal si knihy o zvieratách a bifľoval sa. Už sa tešil, ako naň bude Lily obdivne pozerať, keď bude zaujímavostí len tak súkať z rukáva. Teraz je tu, s množstvom učiva v hlave a zvieratá nikde.

Ale pán a pani Sandinová sa nechceli len tak ľahko vzdať a začali sa riadiť podľa svojho špeciálneho plánu.

„Jumbo, videli ste vôbec živého leva?“ nadhodil nenápadne pán Sandin.

Jumbo zastavil auto. Neveriaco, skoro urazene pozrel na svojho spolusediaceho.

„Vyrásť v savane, nie? Čo myslieť levy na severnom póle?“

„Netušila som, že tu máte zoo“ pridala sa aj mama.

„A máte aj mláďatá leva? V tej zoo?“

„Levy byť tu! Toto je savana. Levy byť tu!“ zvýšeným hlasom odpovedal Jumbo a ukazoval okolo seba. Na tú večne prázdnu savanu.

„Stavím sa, že chodíte do samých zoo, čítate National Geographic a z toho máte všetky tie vedomosti“ pridal sa Oliver.

„Levy byť tu!!“

„Aj my máme zvieratá v zoo...“

„Nie! Levy tu!“ Jumbo vyzeral, že sa každú chvíľu rozplače od zlosti, dokonca ešte viac stmavol. Zrazu mu niečo napadlo: „Ukážem! Všetko ukážem. A keď vy kričať od strachu, Jumbo smiať!“

Skrútil volantom doprava a riadne s nimi začalo natriasať, pretože odbočili z cesty pre turistov. Všetci až na Jumba boli pokojní. Konečne niečo uvidia, hádam aj leva, vraveli si, keď auto zastalo...

„Strýko! Poviem mame, že si zjedol tú zebru, čo jej ocko nechal!“

Rozhodol som sa: všetko alebo nič. Strýko neveriacky pozeral na malého špunta pred sebou, ktorý sa mu začal vyhrážať. Aspoňže si myslí, že mama a ocko vedia, kde som.

„Pier...“ varoval ma a pritom potriasol hrivou, no ja som stelesnená tvrdohlavosť.

„Ty sa mi takto vyhrážaš?“

Stále som stelesnená tvrdohlavosť, len s kopou narastajúcich obáv a s výčitkami svedomia.

„Strýko, no ták, ukáž mi ešte niečo...“ prešiel som na prosebný tón. Vyzeralo to tak, že ešte mám nejakú šancu.

„No dobre, niečo ešte pridám. Ale len preto, lebo viem, že by si bol schopný ísť sám ku kožnatcom. A to ja nechcem.“

Pokýval hlavou, akoby neveril, do čoho som ho len dostal. Obrovská hriva, môj najväčší sen, sa mu krásne zatriasla. Kedy už budem mať takú....Vtom vstal, upriamil svoj pohľad na dom, a vyrazil k nemu...

„No Jumbo, sklamal si ma“ poznamenal pán Sandin, lebo opäť nezbadal vôbec nič.

„Tuším pôjdeme naspäť do mesta a...“ chcel povedať: a nájdeme si lepšieho sprievodcu, ale zamrzol. Z pravej strany, kde bolo pri sebe zopár vysokých stromov a pri nich hrubé trsy trávy, práve z tade vyskočil lev a zamieril rovno k nim. Najprv ho len obdivovali s otvorenými ústami. Pán Sandin dokonca už-už chcel pochváliť Jumba za to že neklamal (ani si len nespomenul na to, že Jumbo mu sľúbil uvidieť všetky druhy zvierat na savane).

“O-ou, to nie je dobre, ide k nám! Čo teraz?!“ povedal ako v tranze. Lev sa zrazu rozbehol, urobil veľký skok a pristál na prednej kapote ich auta, až v ňom poskočili. Majestátne sa tam usadil, chrbtom k nim, akoby ho vôbec nezaujímali.

V aute bolo takmer hrobové ticho. Takmer len preto, lebo Oliver, akoby bol mimo, si čosi neustále mrmlal. Lily sa k nemu naklonila bližšie, aby ho počula:

„...panthera lev, dĺžka 1,7 – 2,5 metra hmotnosť 150-250 kilogramov, tvorí previazané skupiny zo 4-6 dospelých samíc a ich mláďat, spolu...“

Jednoducho, náš Oliver to nezvládol. Hovorí sa, že všetko je v propagácii (aby ste rozumeli, všetko je v tom ako to podáte, poviete, prečítate a tak ďalej) a Oliver svoje vedomosti podal dosť nepremyslene. Žiaden obdiv od Lily, skôr sa oň začala báť (nechcem vás strašiť, ale možno sa skôr HO začala báť)

„Oliver. Oliver!“ štuchla doň.

„Čo-čo je? Je krásny, že?“ spamätal sa akoby nič. („ja–-, ja–- a––– myslel si v skutočnosti)

Pán Sandin sa začínal znepokojovať. No áno, lev je tu, ale vidieť jeho (naozaj majestátny) chrbát, to mu nestačilo. Pozrel sa na Jumba, ktorý riadil auto a ten, neuveríte, sedel ako socha a usmieval sa od ucha k uchu.

„Hej, Jumbo“ povedal mu, ale žiadna odozva.

„Jumbo!“ to bolo hlasnejšie. Lev to počul, otočil sa k nim a hlasno zareval. Otvoril tú obrovskú papuľu s kopou ostrých zubov, a zatriasol mohutnou hrivou. Lily zmeravela. Už dlho sa bála levov, no nikomu o tom nepovedala. Zdalo sa jej, že jej bude zle. Možno si myslela, že sa dokonca povracia, a tak ako vo sne otvorila dvere a vyšla von.

„Lily!“ skríkla mama, ktorá si až teraz uvedomila, čo sa deje.

“Vlez do auta! Vlez! Rýchlo, počuješ?!“ kričala na ňu. No sama nebola schopná ani len natiahnuť k nej ruku.

Lev keď začul krik, postavil sa, a všetci mali pocit, že vedia, čo ide urobiť. Skočiť na zem, smerom k Lily...

Zdalo sa mi, že ak ešte trochu otvorím oči, snáď mi vylezú z jamôk. S otvorenými ústami som sledoval strýka, ako ladne vyskočil na dom. V tej chvíli som bol naňho hrdý, hrdý na to, že som levom (budúcim) a blahoželal som si k dnešnému dňu. Ale časť radosti zmizla, keď som zbadal, ako sa na dome otvorili dvere a jeden z kožnatcov akoby nič vyšiel von. Mal takú dlhú svetlú hrivou, čudne zviazanú. Len stál a pozeral na strýka. Vôbec sa nebojí leva? Čo je to za zviera? Keď strýko zoskočil dole a chystal sa ísť k nemu, opäť sa otvoril dom a z neho vybehol ďalší. Bol len trochu vyšší ako ten svetlovlasý, ale bol odvážnejší. Začal na strýka pokrikovať. Kričal priam zlostne, a zrazu tam kričali všetci. Strýko vyzeral zarazený. Nehýbal sa, akoby sa rozhodoval, kde zaútočí najprv.

„Strýko, strýko, choď preč!“ zakričal som naň. Kožnatci sa ho nebáli, boli teda silnejší ako on? Nechcel som to takto zistiť. V strachu, ani som si neuvedomil čo robím, preskočil som trávu a rozbehol som sa k strýkovi. Najprv ma nezbadal, musel som prísť až takmer k nemu. Keď ma ale uvideli kožnatci, ako na povel stíchli. Vtedy si strýko uvedomil, že som tam. Otočil sa.

„Čo povieš Pier, čo teraz?“ vôbec nevyzeral bezradný, ale ja som bol. Bál som sa o všetky tie dobrodružstvá, ktoré nás ešte čakali, bál som sa o strýka. Veľmi by ma trápilo, keby sa mu niečo stalo len preto, že som chcel zažiť niečo zaujímavého.

„Strýko, poďme domov. Už som videl veľa“ prosil som ho. Kožnatci ma uprene pozorovali, ale bolo mi to jedno. Strýko akoby si vydýchol. Otočil sa a šli sme. Každú chvíľu som sa obzeral, či nejdú za nami, ale nešli. Pomaly vchádzali späť do domu. Možno neboli takí nebezpeční, ako som si myslel, ale na tom nezáleží. Hlavné je, že sa strýkovi nič nestalo.

„Dúfam, že sa mi nebudeš vyhrážať, že všetkým povieš, ako som ušiel pred kožnatcami“ žmurkol na mňa strýko, a usmial sa. Aj ja som sa usmial naňho. Všetok strach zo mňa opadol, už som bol doma na savane.

„Porozmýšľam o tom...“ naťahoval som ho. „No dobre, nie. Bude to naše tajomstvo, dobre?“ dodal som celý šťastný. Mám tajomstvo so strýkom. S takým veľkým a odvážnym levom...

Auto šlo naplno. Jumbo sa už neusmieval, hneval sa na svoju neopatrnosť. Manželia Sandinovi boli ešte celí bez seba. Pani Sandinová sa každú chvíľu otáčala k Lili, aby sa ubezpečila, že všetko je v poriadku. Lily bola napodiv pokojná. A to vďaka tomu, že ju upokojoval Oliver. Jej veľký hrdina, ktorý neváhal vyjsť z auta a bránil ju pred levom. Nakoniec všetko dobre dopadlo. A aj keď teraz na to nechcú ani pomyslieť a majú z dnešného dňa zimomriavky, raz budú na tento deň spomínať ako na veľmi zaujímavú a nebezpečnú príhodu s levom. Veď ktohovie, či pri Jumbovi ešte vôbec niečo uvidia.

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
9 bodov
toto naozaj nema chybu... absolutne super... :))) rovno na knizku pre deti... ;))  
Spisovateľ/AutorNetopierka Pridané dňa25. júna 2006 15:51:56
ďakujem...potešilo to :o)  
Spisovateľ/Autoralien007 Pridané dňa6. júla 2006 19:45:40
Nina Nevska niniw
9 bodov
páčilo sa mi to ... vieš veľmi dobre -pútavo písať ... ešte hádam ku čiarkamv v priamej reči: vzor: "Priama reč," uvádzacia veta.  
Spisovateľ/AutorNina Nevska niniw Pridané dňa28. marca 2006 17:34:17
ďakujem :o)) tú čiarku si už konečne musím zapamätať, ale zas na druhej strane som rada, že vadilo "len" to  
Spisovateľ/Autoralien007 Pridané dňa28. marca 2006 22:47:49
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8