Hrdina jednej poviedky

 

„Sú neskutočné poviedky, ktorých postavy sú ako živé a neskutočné postavy zo živých poviedok"

 

 

 

XXX

           

Práve čítal - "Ano, jenom maličkou, víte? Mám vám vyřidit, že vám moc děkuje za to, že jste nam včera pomohl...nebýt vás, neměli bychom za co vypravit pohřeb." A najednou jí zacukaly rty a brada, ale rychle zase sklopila oči sebrala síly a ovládla se.

V tej chvíli si mimovoľne prešiel prstami pod nosom a zacítil to: vôňu svojho smilstva. Je 17:58 a on je v autobuse 78 smer Čiližská. Znovu ho dostala, znovu to dokázala, prečo je taký slabý. Chcela ukázať svojej francúzske, že aj ona má frajera s ktorým sexuje. Nie po svadbe, ale teraz! On samozrejme nechcel byť tým, kto to bude dokazovať, ale žiaľ, stalo sa. Bol to on, vyvolený, na manželskej posteli jej rodičov. Alebo to bola pomsta, za to, čo jej robila francúzska, keď bola ona u nej? A on sa stal jej nástrojom? Tak ako vždy. Ale ona mu ho tam strčila, on ho vytiahol a ona znovu a on znovu až to nevydržal. Povedala - ale rýchlo! -  a tak sa to aj rýchlo skončilo.

To batoľa vyzerá ako filozof, zachmúreným káravým pohľadom ho bodá.

Už len jedna zástavka a vystupuje. V hlave mu bežia nejaké myšlienky, možno, že zase nestíha do roboty. Vystupuje. Uteká a za ním bežia hnusné spomienky na znásilnenie. Áno, ako ináč sa to dá nazvať, keď on, chudáčik, to nechcel, od začiatku to odmietal. Veď ako píše istý filozof - „lebo kto pácha bezprávie dostáva viac z dobra, kto však znáša bezprávie má ho menej". A tak aj on musí teraz trpieť za nespravodlivosť.

 Práve prechádza okolo a tie monštruózne spomienky ako pes za ním. Asi ho bolí zub, druhá stolička hore v ľavo, lebo slabo došľapuje na ľavú nohu. A už nám mizne ako dievča v akomsi románe - „išla so sklopenými očami, ponáhľajúc sa, aby sa čo najskôr dostala z ich dohľadu, aby čo najskôr prešla tých dvadsať krokov do záhybu napravo do ulice a konečne zostala sama, a potom náhliac sa, na nikoho sa nedívajúc ničoho nepozorujúc, premýšľala, spomínala, rozvažovala o každom povedanom slove a každej okolnosti." 

 

XXX

 

Znovu čítal - „A  včera jste nám dal všecko, co jste měl!" řekla na to Soněčka zvláštním zvučným, překotným šepotem a opět sklopila oči k zemi. A zase se jí roztřásly rty a brada.

Nerozmýšľa nad tým, iba sa ponáhľa. Pachtí sa, lebo má voľný byt. Už 8 minút mohol byť s ňou a ešte stále je len v električke číslo 14. Trnavské mýto; vystupuje a beží, cez  podchod, k Istropolisu. Ona už naňho čaká. Pozdravia sa a rýchlym krokom sa ženú k nemu domov, lebo byt je voľný iba do siedmej. Celú cestu mu niečo rozpráva, ale on nerozmýšľa. Je 18:28 a on zatvára dvere na byte.

 

18:58 vychádzajú z bytu. Ide ju odprevadiť na zastávku. Znovu mu niečo rozpráva, ale on nepočúva lebo rozmýšľa. Prichádza električka, nastupuje, zaznie zvukový signál a jemu napadajú verše z jednej básne:

 

„Smutno zvonia pred nami

 a za nami smutno zvonia

 smutné zvonce v smutnom dni,

 smutný sprievod pohrebný.

 

Vždy, keď idem takto k tebe

 vždy, keď idem takto k vám,

 plačem ako na pohrebe.

 Ľúto mi je vlastnej smrti.

 Vždy sa niečo vo mne zrúti,

 vždycky niečo pochovám.

 

Celé mesto je dnes smutné.

Smutné parky, smutná pláž.

A ja smútim preukrutne:

 

Chodím k tebe, keď ma voláš,

chodím aj keď nevoláš."

 

Vystupujú, viezli sa iba jednu zástavku a teraz s ňou čaká na autobus. Rozpráva, ale on zase nevníma; iba tie verše -  chodím k tebe, keď ma voláš, chodím aj keď nevoláš. Už je tu autobus 78 Holíčska, pobozká ho a nastupuje.

Ešte chvíľu nič, iba posledné tóny básne a zrazu, ako ľudia z autobusu, začnú sa mu v hlave rojiť myšlienky:

            Som zvrhlík, alebo som obeť? A čo keď som obeť, väzeň, otrok? Rozum je predsa otrokom vášne. Ale ja som to vedel a predsa som sa za tým pachtil. Za účelom. Za akým? Ani sa mi do toho nechcelo, taký som bol vyčerpaný tým naháňaním. Ale stihli sme to. Predohra? Načo, preboha. Hup, šup; hore, dole; raz, dva dovidenia a môžeme ísť. Nemalo to zmysel...

            Vtedy si ma ani nemohol všimnúť. Sledujem ho už od chvíle, keď sa rozlúčili a ja som vystúpil z autobusu číslo 78. Cítim sa ako parafráza z akejsi knihy - „keď som prišiel k záhybu, prešiel som na náprotivnú stranu ulice, obrátil sa a uvidel, že on ide za mnou, po tej istej ceste nič nepozorujúc. Keď prišiel k záhybu zahol aj on do tej ulice. Šiel som za ním nespúšťajúc z neho oči z náprotivného chodníka, keď som urobil asi štyridsaťosem krokov, prešiel som zas na tú stranu, po ktorej šiel on, dohonil ho a išiel za ním, zostávajúc vo vzdialenosti asi ôsmych krokov."

            „Smilník" vyhŕklo mi.

Zastavil sa. Aj ja som zastavil. Všade prázdno, pusto, ticho. Ticho. A znovu, ako zlomená haluz na zem dopadlo „Smilník ". Striaslo ho, neodpovedal, ani sa neobzrel a začal utekať. Už to nebolo ďaleko; otvoril dvere, rýchlo vkĺzol dnu. Nevedel prečo, ale bola mu hanba a bolo mu úzko na duši...

 

 

 

 

XXX

 

- Vieš, že si dnes hrozne nepríjemný?

- A arogantný! - doplnil ju

- Vy ste nepríjemní...od kedy sme sa stretli do mňa len rýpete: si arogantný, hrubý. A iné poznámky. Každý ma vidí takého, aký sám je.

 - Vieš, mi sme o tebe rozmýšľali, však? - začala znovu, milo; hľadajúc podporu u svojej polovičky

 - Áno, že si sviňa...alebo nie to si chcela?

- Ale nie -  dodala a so všetko ospravedlňujúcim úsmevom pokračovala - sme rozmýšľali, že keď sa ty otvoríš svetu, tak sa ti aj on otvorí. Ale naopak to nefunguje. Vieš, ja som bola tiež taká a...

 - ...aha, dik za radu, už vám to ide - odvrkol s umelým úsmevom vďaky.

Prišla električka číslo 4.

- tak ahoj!

- čaute!.

Nastúpili, dvere sa zavreli a električka odchádzala. Chvíľu pozoroval mihajúce sa červeno-žlté pásy a potom sa dal do chôdze. Do podráždenej chôdze, až som sa zadýchal kým som ho dobehol. Chvíľu som kráčal vedľa neho, pozerajúc sa mu na sklonenú hlavu.

- Zamilovaný hlupáci, ako ti, oni, môžu dávať rady?

Nedôverčivo na mňa pozrel, bolo tam cítiť aj trochu pohŕdania, ak mám byť úprimný. Pohľad zabodol znovu do zeme a pomaly začal zrýchľovať, tak som pokračoval - ako píše jeden spisovateľ...tuším ruský: "na lásku sa dívam predovšetkým ako na potrebu svojho organizmu, nízku a nepriateľskú mojej duši; treba ju uspokojiť rozumne alebo sa jej načisto zrieknuť, inak vám do života vnesie také nečisté prvky, ako je ona sama."

Hneď ako som to dopovedal vošiel som do záhybu, ani si to nevšimol. Nechal som ho napospas besným myšlienkam. " Smilník", bolo moje posledné slovo miznúce v tme. A znovu, akoby ho bičom plesli, vystrašený sa obzeral na všetky strany, ako chytená srna, točil sa okolo. Ale všade iba pusto, ticho a ticho. Pustil sa do behu, akoby si myslel, že utečie pred myšlienkami, ktoré sa mu rojili v hlave ako vši.

 

XXX

 

            „Ale vědel také, že někoho milovat neznamená mnoho nebo aspoň, že láska není nikdy dost silná, aby si našla svůj vlastní výraz".

            Ale, keď ona mu telefonovala a on bol tak blízko. Všetko pustil z rúk a bežal za ňou. Je 21:48 a on je znovu v autobuse 78 smer Čiližská. Všetko sa opakuje. „Chodím k tebe, keď ma voláš, chodím aj keď nevoláš". Ešte ho má vo vrecku. Znovu sa to stalo. Všetko sa mu zdalo fajn, ale keď skončil; pobozkal ju a s blaženým úsmevom  sa jej zahľadel do očí: Vtedy ním trhlo, toľko chladu, dostal pocit akoby hovorila: už si skončil?!, tak nemáš nárok...obleč sa a vypadni.

            „Ten, kto sa smeje niečo skrýva v sebe"  povedalo dieťa v autobuse.

            Prepadli ho výčitky, obliekol sa a s pokorou odišiel. Ani ho neodprevadila, iba zavrela dvere.

            Teraz sedí, s akousi knihou v ruke. Už ani nečíta, iba sa necháva bezmocne bodať myšlienkami. Určite by si bol spomenul na tento citát, keby ho bol niekedy čítal: „ Panebože, vari toto je život, preto sa človek oblieka a umýva, preto chce byť pekný a všetky romány píšu len o tom a ustavične sa len na to myslí, a nakoniec, čo je to..." čo je to? Ani mne už tá pamäť, tak neslúži. Ale ja viem, čo je to - „smilstvo, je to!" -  rozľahlo sa do tichého šumu kolies. Nikto sa ani nepohol, iba on, akoby si na ihly sadol. V momente bol na nohách. Rozhliadal sa tými krátkozrakými očami, snažiac sa nájsť pôvodcu zvuku. A ja ako babička z istého románu, jemu, skrčený,  rovno za chrbtom, dusil sa tichým, bezhlasným smiechom, a zo všetkých síl sa snažil, aby ma nepočul. Je nervózny. Trnavské mýto, vystupuje, beží. Je to až smiešne, ako si naivne myslí, že behom pred nimi utečie.  

 

XXX

 

            Opretý o epedo leží na posteli, niekde hrá b - molové nokturno od Chopina. Snaží sa na nič nemyslieť, ale v tomto stave je to nemožné. Nič nechce. A predsa niečo: byť milovaný. Berie si akúsi knihu a začína čítať:

 

"Svieži prievan smútku pretkáva mi čelo

ako keby kvílili harfy Elektrine

preto ti píšem tieto verše

 

Sotva som nazrel

do ružových zrkadiel tvojej bytosti

ja ktorý nie som nehodný

takého požehnania

hoci sám nedokážem pozbierať

omrvinky svojho údelu

aj keď som sa chytil do okov nádeje

ešte som

a nik ma nerozdrobí

preto ti píšem tieto verše

 

Či ťa mám zaklínať

jak žreci staré božstvá

či si mám dať šliapať hlavu ako had

čo zavinil stratu nášho raja

 

Nie

mňa nik nepreklnie

preto ti píšem tieto verše

 

Budem žiť pre teba

a ty sa staneš bolesťou

dusiac sa v svojich dymiacich slzách

 

posúrim sám príchod

dňa sv... "

V myšlienkach sa vracia k nej do bytu. Myslel si, že to bude úžasné; v kúpeľni, že zmyjú svoje hriechy pod kvapkami vody a znovu budú čistí.

Všetko sa to však začalo, aj skončilo, v kúpeľni; na práčke. Aké poetické, mil...,pardon, sexovať na práčke. Ale to nie je to najlepšie.

Robil všetko typické, keď zrazu povedala

-         mne už stačí !

Jeho nechápavý pohľad

-     ja už som - dodala na vysvetlenie.

          Stále mu to nedochádzalo. Odstrčila ho. Zahanbený pred ňou stál, iba v čiernych ponožkách a priesvitnej gumičke. Ani sa nestihol vyzuť a už sa obliekal. Nezmohol sa na obranu, slová ostávali niekde vysoko.

- Rýchlo!, každú chvíľu môže niekto prísť - ustráchane povedala.

Znovu nerozmýšľal, iba mechanicky robil to, čo mu bolo už tak notoricky známe. Nohavice, tričko, šnúrky, ešte jedna pusa a dvere sa zatvorili. Nastúpil do výťahu, bolo tam zrkadlo. Pozeral sa do seba, do očí, no v nich videl, iba seba a svoje oči. ,Oči sú zrkadlom do duše ´  a pritom v nich nič nie je. Výťah zastavil, príliv myšlienok. Vyšiel cez chodbu von.

V autobuse plakal pes, nikto ho však nepočul.

Oproti stáli oni dvaja. Závidel im, alebo sa ľutoval? Sledoval ich, ako sa milujú, ich tajné vyznania lásky. Obraz sa rozmazal. Prišlo mu ľúto, že on už dostal všetko a teraz nemá nič. A títo majú pred sebou ešte dlhú zarastenú cestu, cez ktorú on prešiel s kosačkou. Stál na schodoch, dvere sa otvorili. Zostupoval zo schodov akoby vstupoval do iného sveta. A všade ticho iba trolejbusy spievali svoje velerybie impromptá. Zase tie myšlienky.

Viete musel som ho nejako potešiť.

Tentokrát išiel pomaly, dívajúc sa do zeme, a tak som znovu išiel chvíľu s ním hovoriac si pre seba

- odpustite človeku, keď sa chce podobať ľuďom - nevenoval mi ani pohľad - lebo ako povedal jeden neznámy človek: „mravná čistota nikdy nejestvovala, ani nejestvuje, zrejme nie je potrebná; ľudstvo sa dosiaľ výborne zaobišlo aj bez nej." Zabočil som do zahýbu - a tak odpustite človeku, keď pácha smilstvo - zaznela moja posledná veta.

 Zastavil sa, začal bežať za mnou do tmy, no ja som sa vyparil ako prelud. Točil sa, všade ma hľadal, ale ja som tam už nebol. Náhle sa mu bolestivo zovrelo srdce, dostal strach. Myslelo mu to, a tak nemal inej možnosti ako začať znovu utekať. Ale ako som kdesi čítal: „to je všecko nesmyslné a povrchní. Co to znamená útek? To je pouhá forma, v tom netkví jádro věci, protože on neuteče nejenom proto, že nemá kam, nýbrž on mi neuteče psychologicky, hehe!"

 

XXX

 

Bol spln a všetci naňho zabudli. Nemal rád veľké oslavy, alebo keď mu gratulovali cudzí, iba zo slušnosti, ale nikto? Oslava života, na ktorý všetci zabudli. Ani ona, ktorá ho "ľúbi" si nespomenula. Snažil sa tváriť, že mu to nevadí, vlastne ešte stále si to navráva, ale aj tak ho to bolí. Veď koho by to nebolelo, keď naň všetci zabudli; na deň jeho príchodu. Ani vlastná matka mu nepodala ruku, nič nezaželala, lebo si to odbavila už v nedeľu. Nikto ani z tých piatich "priateľov" si naňho nespomenul a on stále naivne čakal, že ho prekvapia; aspoň ona. Ale tá sa starala, iba o svoje problémy - ako stratila ilúzie po stretnutí so svojou obľúbenou kapelou. S takými malichernosťami... „Život je mrzký žart", ako ktosi povedal. A on ide sám, koncom októbra, pri splne.

 Práve vtedy, na svoje narodeniny, si to uvedomil. Koho by to nepoznačilo? Kto, by iba mávol rukou a zabudol? Kto? On určite nie. Tak aspoň ja mu niečo darujem, keď naňho už všetci zabudli; ja nie!

-         počkejte, počkejte - začal som po česky, lebo celé predstavenie som mal v pamäti v češtine.

Zastavil a nechápavo sa pozeral. Dobehol som k nemu, položil mu obe ruky na ramená a priamo sa mu zadíval do tváre. Jeho pohľad bol suchý a vypálený, pery sa mu slabo zachveli...náhle som sa sklonil, padol pred ním a pobozkal mu nohu. Cúvol predomnou, ako pred šialencom.

-         Čo...č.. - zakoktal sa a celý zbledol.

Okamžite som vstal.

 - To jsem se nepoklonil tobě, to jsem se poklonil celému lidskému utrpení - vyslovil som presvedčivo - neřekl jsem to proto, že jsi bezctný a hřísný, ale protože tolik trpíš. Na tom, žes velkej hříšnik, se nedá nic změnit. - dodal som so stupňujúcim sa vytržením - a hlavne jsi hříšnik proto, že jsi zbytečne umrtvil a obetoval sam sebe. Jakpak by to nebyla hrůza! Jakpak by to nebyla hrůza, že žiješ v té špíne, kterou tak nenávidíš, a přitom sám víš, že tím nikomu nepomáháš a nikoho před ničím nezachraňuješ! A pověz mi konečne - povedal som skoro divoko - jak se v tobe může snášet taková hanebnost a taková podlost s docela opačnými a svatými city? Bylo by přece správnejší a rozumnejší vrhnout se rovnou po hlavě do vody a skoncovat s tím naráz!

Ešte chvíľu som sa mu díval do očí, všetko som v nich videl. Nezmohol sa na slovo,  tak som sa otočil, spravil pár krokov, zmizol v záhybe a jeho tam nechal, iba tak stáť uprostred nočnej ulice, v ktorej bol celý čas sám.

 

XXX

 

Budem ako ostatní, ako všetci. Starať sa len o seba. Obchodovať. Dávať, ale aj prijímať, no hlavne užívať. Začnem piť a milovať. Budem plytký, jednoduchý, ale šťastný. Taký budem! Nájdem si nových priateľov, plytkých ako... Svedomie, výčitky, preludy; takí ľudia to nepoznajú. Taký ľudia nemyslia na také veci, oni vôbec nemyslia proste žijú. Prijímajú, čo život dáva a berú to ako... ako dar života; a nie ako prekliatie, nie ako týranie, ale ako dar, ktorý treba patrične vychutnať. A čo moja túžba po nežnosti, po láske? Takí ľudia nemajú také túžby, u nich je to iba potreba. Nevadí obetujem a získam, naučím sa a budem... kto to len napísal...

"...budem blázniť dámy,

vášnivo všetkým prisahať

a smiať sa, keď sa smejú známi,

no v plači nechcem byť ich brat,

podvádzať začnem..."

...od zajtra. Od zajtra budem iný: tvrdý a bezcitný. Budem prijímať a prestanem ďakovať, budem...budem taký...taký ako...

Zaspal, ako malé dieťa, naivne si myslí, že sa zmení za jednu noc. Je to chudáčik, nenarodil sa do správnej doby; so svojou citlivou dušou romantika je len na smiech. Veď ktosi mu to aj povedal: „vieš, ty si taký smiešny, ako romantický hrdina." Práve preto sa chce zmeniť, lebo si uvedomil, že v dnešnej spoločnosti niet pre romantických hrdinov miesta.

 

Snívalo sa mu  o dievčatku bielom, ako snežienka. Vyzeralo, ako bábika z temnej rozprávky: s havraními vlasmi, sinavou pleťou a čiernymi hlbokými očami, oblečená v snežne svietiacich plátených šatách. Vyzerali skôr, ako nočná košieľka, na ramienkach, ktorá sa končila krajkou rovno nad jej kolienkami. Stála za pultom mäsiarstva, všade bolo cítiť pach čerstvého mäsa. Nahla sa k nemu a podávala mu, jemne, ako keby to bola zmrzlina, kosť so surovým červeným mäsom, pripomínalo mu to jahňaciu kotletu. Aj keď vôbec nevie ako taká kotleta vyzerá, vďačne ju prijal.

Zrazu sa na jej úbeľových šatách objavila červená škvrna, rovno na srdci. Stále sa rozrastala, rozpíjala sa po bielom plátne, až začala hlasno, s ozvenou, kvapkať na zem. Vtedy uvidel jej vyčítavý pohľad. Domyslel si, že je to krv a prišlo mu tesno, začal sa báť, že je to všetko kvôli nemu. Nevedel prečo, ani začo, iba to, že je to všetko kvôli nemu. Iba on za to môže!

Zobudil sa, ležal tvárou k stene. Mal strach otočiť sa, čo keď tam bude stáť? A tak radšej zavrel oči a snažil sa znovu zaspať. No keby sa bol vtedy otočil zistil by, že tam naozaj stálo dievčatko v bielej košieľke a celkom potichučky šepkalo jedno slovo.

 

XXX

 

- Čakám ťa v sobotu o siedmej, Ahoj!

Otočila sa a vbehla do autobusu číslo 95 Antolská. On ostal tam, medzi ľuďmi. Toľko jej toho chcel povedať: o škole, o svojich problémoch, chcel sa jej zdôveriť, nájsť svoj oporný bod kdesi v priestore. Ale vždy, keď začal, niečo iné upútalo jej pozornosť. Raz to bolo čierne šteňa, potom zas spievajúce cigánske deti a nakoniec už nemal síl ani odvahu začínať tretí krát od znovu.

- zapni mi kabát! - povedala. A on jej zapol kabát

            - daj mi pusu! A on jej dal pusu.

            Rozprávala mu ako sa pomýlila na španielčine a namiesto " el gato esta sentado enfrente del fuego" povedala "el gato esta sentado enfrente del coche" [1]

Aj on jej chcel povedať, o tom ako nastúpil do električky číslo 4 a tam uvidel svoju bývalú spolužiačku. Stála celkom vzadu. Potešil sa a hneď zamieril k nej.

- ahoj!- Povedal s úsmevom plným očakávania.

- prečo si si nesadol? - znela jej otázka bez pozdravu.

Na túto otázku nepoznal odpoveď, a tak sa iba usmial, úsmevom debila a postavil sa hneď vedľa nej a mlčal. Celých 13 minút ticho rozmýšľal nad odpoveďou, ktorú hľadal medzi mnohými otázkami rodiacimi sa mu v hlave. Nakoniec sa zmohol, iba na "Čau" a vystúpil.

Chcel jej to dopodrobna vylíčiť, vyrozprávať jej celý sled jeho myšlienok a... ale nespravil to. Nebolo času, nebolo sily. Dokonca sa nezmohol ani na to, aby jej povedal, že v sobotu má iný program: svoj vlastný, jedinečný a neopakovateľný. Ani na to, aby jej pripomenul, že v piatok mali ísť spolu do divadla. Mali. Ona si však spravila iný program: v piatok pôjde do Skalice na koncert, a jeho nechá sedieť v divadle, medzi ľuďmi.

Stál pred veľkým rozhodnutím: vzoprieť sa jej želaniu, alebo ho s pokorou prijať. A tak ho teda s pokorou prijal, obetoval sa obhajujúc si to kohosi citátom: „súviselo s obecnou ľudskou slabosťou, že keď sa stretneme hneď na začiatku cesty s niečím dobrým a krásnym, obídeme to a povieme si: Ale čo takých vecí ešte v živote stretneme."

            Pff, ani si nedokáže priznať, že je to odporné a zdrvujúce, v jeho prípade, by som našiel niečo výstižnejšie, od akéhosi filozofa: „prečo milujú mnísi, tak veľmi svoj rád? Práve preto, že je pre nich neznesiteľný. Ich rehoľa ich zbavuje všetkého, o čo sa opierajú obyčajné vášne: zostáva im teda vášeň k reholi, aj keď ich sužuje. O čo je prísnejšia, to znamená, o čo väčšmi obmedzuje ich sklony, o to viac sily dodáva tým vášňam, ktoré im ponechala."

 

 

 

 

 

 

 

XXX

 

Znovu boli spolu. V jej pivnici. A robili to, ako zvery. Párili sa: Von, dnu, von, dnu. Vtedy uprostred tohto aktu psov uvidel biele svetlo, ako vychádza, ako sa približuje k záhybu. Vedel, že je to ona, alabastrová bábika v krvavých šatách. Znovu sa mu vybavil jej pohľad: nie prekvapený, ale vyčítavý, bolestný,  s otázkou: prečo?, na perách.

Nechcel ho vidieť, a tak zavrel oči a pokračoval, len aby si nič nevšimla. Von, dnu, von, dnu. A bola mu hanba. Obrovská tiaž mu sadla na hruď, bolelo to. No on, iba pokračoval: Von, dnu, von, dnu. A bál sa pozrieť, otvoriť oči, mal strach ako vtedy. No predsa pokračoval: von, dnu, von, dnu. A bolo mu úzko.

  - Von! Dnu! Von! Dnu! - začal som kričať, ako kapitán.

  - Von! Dnu! Von! Dnu! - tempo sa zrýchľovalo.

A vtedy, v orgiaste utrpenia, otvoril oči a zistil, že za boky drží úbeľové dievčatko v krvavej košieľke.

 

XXX

 

Umrela.

Vonku brechá pes, alebo šteká, vlastne je to úplne nepodstatné. Ona je mŕtva. Rozmýšľal, ale nevedel to pochopiť, ako?... veď ešte pred chvíľou, pred osemnástimi hodinami boli spolu a teraz je mŕtva.

Jeho stav presne zachytáva citát z akéhosi malého románu: "A všechny tyto vzpomínky mu přelétly v duchu před očima a nevyvolali v něm žádný cit - ani lítost, ani vztek, ani nejaké přání."

Začal sa toho báť, toho pocitu prázdnoty, bezcitnosti, ktorý ho vyplnil. A Bolo to všetko, čo mu po nej ostalo.

Zrazu bol slobodný, mal späť svoju vôľu, rozprestrela sa v ňom obrovská pláň bez bariér, nekonečná prázdna pláň.

Cítil sa sám, akoby s ňou všetko stratil. Bolo mu ťažko. 

Sadol si na zem, medzi posteľ a skriňu, oprel sa o stenu a díval sa do tmy medzi zárubňami. Do nevyplniteľnej prázdnoty. V hlave mu znela jediná otázka z akejsi poviedky - čo bude teraz so mnou?

A dvere sa zavreli.

           

 

 

 

Venované mojej bývalej známosti M. M.

(* 26.03.2004  + 04.01.2005)

 

 

 

( 14.10. - 1.12.2004 )

 

Použitá literatúra:

F.M Dostojevskij, Zločin a trest, Lidové nakladatelství, Praha 1972

            F.M.Dostojevskij, Zločin a trest, Melantrichova slovenská knižnica, Moravská Ostrava 1932

            L.N. Tolstoj, Chadži Murat, Nakladatelství Svoboda, Praha 1990

A.P.Čechov, Rozprávanie neznámeho človeka, Tatran, Bratislava, 1980

M.J. Lermontov, Pre XXX, Tatran, Bratislava 1984

            J.P.Sartre, Intimita, Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1966

            A.Camus, Mor, Odeon, Praha, 1969

M.Proust, Swannová láska, Tatran, Bratislava, 1966  

            M.Válek, Smutná ranná električka, Smena, Bratislava, 1980

            R.Fabry, Ja je niekto iný, Tatran, Bratislava 1979

            Aristoteles, Etika Nikomachova, Bratislava 1979

Ch. Montesquieu, Duch zákonov, Tatran, Bratislava 1989

 

---

[1] Pred krbom sedí mačka.

  Pred krbom sedí auto