Toto je nekonečná chtivosť subjektivity

Toto je nekonečná chtivosť subjektivity

Nasnívané sa ako magnetka dlho hýbe pred očami

Zasiahnem nohou posledné počítadlo muškátov hodím sa dozadu a môj Tieň ostane stáť

ZHASÍNAM

Tieň sa však vzpína ako stolička pod jazdcom

Prúd ho schytí do zvoniacej tmy ženského lona

A je to výraz van Goghových vírov

A je to úkaz drkotania zubov železnej piecky

Vynára sa fosforový obraz spod hladiny

Z podoby Venuše sa rodí Alica

Opatrne našľapujúc vychádza z vlastnosti krásy

Tieň padá na tvár pred ňou

A naráža na prímorské kamene, ktoré sú sestry

So zarosenou hmlou - od radosti tmavnú

Rozptýlené víno hustne v ústach

Ako zauzlený mrzáčik ležiaci v perine speriem a potulujúci sa na rozhraní sna a smrti

Milujem toto rozhranie zarastené vlhkou tieňavou brezových listov

HASNE

Tieň si prikladá v kľaku dlane na oči

A vidí Rozptýlené

Znovu sa mu javí nedotknuteľný súmrak krásy

Ikry z jej tela padajú ako šaty na tomto svete

On chvejúc sa nahliada ideu krasy

( v Platónskom zmysle )

opiera sa lakťom o kufor a klesá doň

vracia sa cez čierny mach späť do mokvajúceho sna,

v ktorom pojedá len lisované tŕpky clivoty

a má iba smútok zo smútku

kam sa podela radosť?

Môže tu jestvovať?

Toto je nekonečná clivosť subjektivity.