Žijú nám pod rukami

„Oberon?“

„Oberon...“

„Asi to bude znieť zvláštne, ale bojím sa. Akoby sa malo niečo stať, rozumieš mi? Niečo zlé...Vidíš ho? Och, nejde k nám, to je dobre. Ale ten pocit...Otočil sa! Oberon, vidíš to? Namieril si to rovno sem, ide nahor! Oberon, ja sa bojím....“

„To nič, upokoj sa.“

„Nedokážem to. Videl si, ako sa na mňa pozrel? Stále na mňa pozerá...Vybral si ma, ja to viem! Oberon, pomôž mi, prosím, urob niečo!“

„Daniel, aj keby som chcel, nemôžem urobiť nič.“

„Nie, to nehovor, to mi nemôžeš urobiť! Ja – ja som ešte primladý, chápeš? Ešte nemôžem odísť! Oberon, už je tu! Zachráň ma, prosím, zachr – som hriešny!!! Klamal som, kradol a bral čo nebolo moje! Odpustite mi! Som zbabelec, nehodný prach zeme, úbohý červ! Som hriešny!!!...“

Zbohom Daniel

Bolo to len osemročné, malé dievčatko. S blonďavými vláskami zapletenými do dvoch vrkočov s ružovým gumičkami, so zelenomodrými očami a malým rozkošným noštekom. Ale aj s podlomeným zdravím. Zápal pľúc, priedušiek, všetko nedoliečené sa opätovne vracalo späť a nedalo pokojne spávať jej rodičom.

Jej meno bola Zuzana, či skôr Zuzanka, a aj napriek tomu všetkému sa práve šplhala po skalách starého kameňolomu. Žiaden človek z dediny, odkiaľ pochádzala, tu nevidel pracovať živú dušu, no občasné výbuchy a čudné zvuky dávali najavo, že kameňolom žije svojim vlastným životom.

Všade naokolo boli skaly v tvare zle opracovaných kvádrov nahádzaných na seba. Akási kopa kociek z dvoch strán vrastená do kopca. Po nich dievčatko vyliezlo nahor a mohlo sa stratiť v lese. To, že niekde za ňou bol otec, ktorý sa o ňu začal báť a ktorý si nadával, že ju vôbec vzal von, nebolo podstatné.

Les, konečne tu bol les. Rozbehla sa ním ako malá víla, s roztiahnutými rukami a hlavou otočenou k slnku. Spomalila, až keď prišla pod Strminu.

Svah všade naokolo bol mierny, len tu akoby si to rozmyslel a rozhodol sa dobehnúť všetko, čo zameškal. V prudkom stúpaní sa dvíhala Strmina do výšky najmenej piatich metrov. Ako sopka pokrytá listami, ktorej neveľký kráter poskytoval dobrú zem pre pár vyvolených stromov. O to lakomejšia bola k tým, ktorí sa rozhodli zakoreniť na jej svahu. Slabé korene a silný vietor tu nenechávali žiadnu zeleň narásť do úctyhodných rozmerov

Dievčatko, červené od námahy, konečne vyšlo nahor. Hneď sa otočilo a postavilo na okraj Strminy. Pred sebou videlo bludisko stromov, hrubých i tenkých, kmene vpletené do seba i rastúce nakrivo, akoby ich žiadna sila neťahala k zemi. Slnko odrazené na listoch, sto krát i tisíc krát, tu bolo všade prítomné. Snáď, nie určite, si zamilovalo toto miesto, no samo nebolo schopné zatieniť tú farbu a krásu zelene. Dievčatko bolo vo vytržení. Kvapky potu jej vyrazili na tvári, na červených lícach, dychčala, ale to jej nevadilo. Napokon až slabý závrat ju donútil otočiť sa a vtedy sa potkla o koreň. Spadla, ale do mäkkej rašeliny posiatej listami.

„Ty si ale krásny“ vyšlo jej z úst, keď zistila, komu patria korene. A hneď si začínala spomínať na všetko, čo o ňom počula. Od dospelých, od detí, babiek a dedkov, od všetkých.

Pred ňou, v strede strminy, stál dedinský dub. Dub ako z rozprávky. Ani piati by ho spojenými rukami neobjali, taký bol široký. Akoby sa niekoľko stromov rozhodlo žiť v jednom, zo päť šesť natesno spojených, no predsa kontúry pod kôrou prezrádzali, kde je ktorý. Poprehýbaný kmeň na jednom mieste vytváral až taký veľký záhyb, že si v ňom deťúrence stáročia robili skrýšu. Schovávali sa učupené v priehlbine, z oboch strán chránené koreňmi a tešili sa z výhľadu na les. Ale aj čas si vybral svoju daň. Koruna už nebola taká silná ako kedysi. Zostali len najvyššie bočné konáre, z každej strany a stred, ten zostal krytý len listami malých konárikov. Aj kôra už nebola taká hladká. Čím bližšie k zemi, tým viac bola pokrytá machmi, zvrásnená, akoby sa odlupovala, alebo z nej niekto odrezával. Nevedno koľko metrov mal kedysi, či blesky, ktoré doň už zopárkrát udreli mu ubrali aj na výške, no teraz ich mal najmenej dvadsať.

Možno nie toto, ale skôr detské povedačky vírili dievčatku hlavou. Kto sa ho dotkne, bude zdravý. Kto sa mu zapáči, tomu buk zabezpečí šťastie. Kto ho objíme...kto ho objíme? Zasmiala sa. Dnes ho už nik neobjíme. To bolo treba kedysi, keď bol malý.

„Ale kto mohol vedieť, že budeš mať takú moc, však?“

„A možno aj tie ostatné stromčeky budú raz ako ty...Mám ich objať?“, rozosmiala sa, že sa pýta stromu „všetky? Všetky objímem, v celom lese! Nie, je ich priveľa, prosím, nie...Radšej objímem teba.“ A vrhla sa mu do náručia, alebo skôr sa naň nalepila. Malý chrobáčik, lienka na steble.

Líce pritlačené na kôre sa zašpinilo do zelena, ani oblečenie sa nevyhlo stretnutiu s machmi, ktorých tu bolo požehnane. No všetok ten dotyk jej dával pocítiť takú neopakovateľnú iskričku pohody a spokojnosti. Všetko bolo tak ako má byť, nič v tej chvíli nemohlo byť lepšie. Chlad stromu z nej stiahol horúčosť a jemný vánok vysušil kvapky potu.

Stála tam možno minútu, možno viac, kým ju nevyrušil známy hlas.

„Zuzanka! Ja ťa toľko hľadám, kričím na teba a ty sa mi vôbec neozveš! Okamžite poď dole!“

Dievčatko sa neochotne pustilo stromu, no hneď na to zbehlo nadol ako srnka, rovno otcovi do náručia.

„A čo ak teraz ochorieš, há? Musíme ísť hneď domov.“

„Ale oci, niee... Ja už sa cítim skvele. No pozri, nevyzerám zdravo?“, a na dôvažok roztiahla ruky ako baletka a natrčila mu tvár až pod nos. Otec musel uznať, že má pravdu. Vyzerala ináč, lepšie. So zdravou farbou v lícach a ani oči sa jej už tak neleskli.

„Tak to ťa asi budem musieť brať častejšie do lesa“ skonštatoval spokojne a zavelil návrat. Neodvolateľný návrat domov.

„Už je preč, však?“

„Podľa mňa áno, už ho vôbec necítim.“

„Prečo si to urobil?“

„Nechaj ho, nezapáraj zase.“

„Chcem len vedieť, prečo. Prečo, Oberon? Už si tak veľmi zostarol, že nevieš kto si? Jej otec si nás chodí obzerať, vyberá si z nás ďalšie obete a ty mu pomáhaš. Si s nami, alebo proti nám?!“

„Mal som ju nechať tak, Faraday? Mal som ju nechať ísť s vedomím, že jej môžem pomôcť a nepomohol som? Nebol by som horší ako choroba, ktorá ju postihla?“

„Nebol!“

„Je mi ľúto, že to nevidíš.“

„Naozaj? Tak sa pozri dookola, Oberon. Chápe ťa vari niekto? Nie. Nik nerozumie tvojmu konaniu, no sú ticho. Vážia si ťa pre tvoj vek, skúsenosti, a čo ja viem čo ešte. Ale ja ticho nebudem.“

„Ešte stále ich nenávidíš?“

„Áno, nenávidím ich. Veď tu musím stáť a prizerať sa, ako nás ničia, vyhladzujú nás zo zemského povrchu! Nedokážem zniesť to, že moje korene zadržiavajú vodu a zem, ktorá túži vrhnúť sa na nich a láme sa len a len na nás. Nenávidím ich za to, že nemôžem robiť nič iné, len dýchať, a ešte aj pritom im pomáham! Kto ma odsúdil na pomoc tým, ktorí si ma nevážia, a pre ktorých mám cenu len ako mŕtvy, rozsekaný na kúsky?! Nemám právo brániť sa? Nemám ho! Niekto mi ho vzal a spojil ich osud s mojím, spravil ich závislým na mne. Na nás! Kiežby som mohol byť od každého z nich na tisíce míľ, kiežby ma nikdy nebol objavil, kiežby konečne zaplatil za to aký je!“

„Zaplatí za to. A veľa.“

„Ale kedy? Kedy konečne uvidím jeho pokolenie vo vlastnej krvi?“

„Keď tu ty nebudeš. Ja tu nebudem, nik z nás tu nebude.“

„Samozrejme! Oberon, čo to nevidíš? Nám nie je súdené ani sa len dočkať zadosťučinenia! Sme prekliati! Sme hračky prírody, ktoré stvorila pre tých, ktorých miluje viac! Sme len...Nie, je to zbytočné, Oberon. Možno si silnejší ako ja, lebo dokážeš odpustiť veci, ktoré ja považujem za neodpustiteľné, ale pochopiť ťa nedokážem. Nechci to odo mňa, toto nie....“

„Možno mi neuveríš, ale kedysi som tiež nenávidel. Búril som sa a nedokázal zniesť tú obrovskú nespravodlivosť. A trvalo mi dlho, riadne dlho kým som zabudol, nie, kým som bol schopný opäť nájsť niečo krásne, za čo sa oplatí žiť. Ty len potrebuješ čas, Faraday. Nič viac, len čas.“

„Čas...A myslíš, že nám ho dajú?“

Z malého traktora vystúpil otec a šestnásťročný syn. So sekerou v ruke u mladého a elektrickou pílou u druhého vkročili do lesa. Mladý neustále bočil doprava, na cestu poza horu, no keď sa otec k nemu nechytal, začudoval sa.

„Ale veď toto je les s dedinským dubom, oco. Nemali by sme ísť do iného? Ľudia sa budú hnevať.“

„Možno budú a možno nebudú“ žmurkol naňho. Ale keď videl, že syn nepochopil, napaprčil sa.

„Pozri sa, Jožino. Myslíš, že ako som zohnal peniaze na auto, čo? No jasné, že boli za drevo. Dnes, deň, čo deň, vždy keď je dobré počasie, dokonca aj v zime, sú lesy preplnené ľuďmi. Každý si chce uchmatnúť a to nie staré spráchnivené stromy, konáre ležiace na zemi, ale buky, duby, smreky a borovice. Vyrezať čo najviac, odvliecť domov a predať. Za veľké prachy. Z čoho myslíš náš sused zaplatil svadbu dcére, há? Krátko predtým zdedil les. Krásny, dubový, a čo s ním urobil? Dal ho vyrúbať. Celý, na úplne holú planinu.“

„A horár nič?“

„Horár, horár! Čo si taký nechápavý! Veď ten si berie najviac. Len sa pozri na jeho dvor, na hociktorý dvor a budeš vidieť, že nie sme horší ako ostatní. Ako má chudák prežiť v zime, keď si nemá čím podkúriť? Robia nám plyn, stavajú potrubia, ale myslíš, že ľudia na to budú mať peniaze? Nie. Toto je nič v porovnaní s tým, čo nastane, keď pominie ten ošiaľ s plynom.“

„Synu“, a otec zastal, lebo usúdil, že teraz je ten najlepší čas vtĺcť chlapcovi niečo do hlavy. Položil mu ruku na plece a zadíval sa mu do očí „keď raz budeš potrebovať peniaze, sú tu stromy. To sú peniaze zadarmo. Tak prestaň myslieť na to, čo ti hovorí tá tvoja...akože sa volá?“

„Zuzana.“

„Zuzana. Celkom pekné meno, aj ona je celkom pekná, blondínka, ale chlapovi nemá čo rozkazovať. To si nikdy od žiadnej nenechaj, jasné? No, a už sme tu.“

Konečne prešli okolo malých stromov a obzerali sa, kade ďalej.

„Vidíš? Nik tu nie, je. A keby bol, upozorni ma a budem akože nič, akože...niečo mi napadne. Vyberieme nejaké pekné buky, tie idú na dračku, zopár zrežeme, stiahneme bokom a bude to.“

„Prichádza smrť, Oberon.“

„Prestaň s tým. Ešte si sa nepoučil?“

„Práve naopak. Viem o ľuďoch stále viac a viac. Vidíš tamtých dvoch? Idú sem k nám, síce pomaly, ale o chvíľu budú tu.“

„To nič neznamená.“

„Ani to, že ten starší sa priam trasie túžbou po peniazoch? A teraz aj nespokojnosťou, aké slabé sú tu stromy, že ho iní predbehli? Až tu cítim zlosť, ktorou zatína päste. Ide smrť, počujete všetci? Ide smrť!“

„Prestaň Faraday! Nestraš ich.“

„ A najviac sa pritom bojím sám. Odkedy nás opustil Daniel, už k nám neprechovávajú takú úctu, iba ak k tebe, Oberon. Odvtedy cítim na sebe ich hladné pohľady, nenásytnosť, ktorá ma túži vidieť na zemi, a tak som si želal len jedno. Vedieť, kedy to príde. A teraz to viem. Je to tu.“

„Faraday...“

„Ty vieš, čo príde o chvíľu. Všetci to viete. No chcem, aby ste vedeli aj to, že je mi naozaj úprimne ľúto, čo som spáchal, ak som niekomu ublížil. Odpustite mi, prosím, všetko, každý lúč slnka, ktorý mi nepatril, každú kvapku vody, ktorá nebola určená mne. Zbohom, Oberon, kamaráti. Vidíte? Už lezie nahor a slintá, aby som mu náhodou neušiel...“

Gazda si pripravil pílu, naštartoval ju a tá sa zahryzla do dreva. Keby aspoň na chvíľu on, alebo jeho syn, dokázali počuť to, čo naokolo rastliny, ten rev by nemohli prehliadnuť. Faraday, tak ako každý strom, vykonával svoju poslednú spoveď. V bolestiach sa vyznával z hriechov, v mukách prosil o odpustenie, ktoré mu už len z ľútosti bolo udelené.

Hora sa triasla odkedy začal Faraday kvíliť a prosiť o rýchlu smrť. No teraz už bola ticho.

Bol koniec. Zbohom Farady.

„Ty mrcha! Otvor už tie dvere! Otvor, lebo ich vyrazím!“

Chlap, skoro ráno, ledva sa držiac na nohách, sa domáhal svojho domova. Búšil na jeho dvere, kopal do nich a volal na ženu. Privolával ju a preklínal, prosil, no hlavne urážal.

„Tak bude to už konečne! Ty počkaj, až rozbijem okno a chytím ťa pod krk!“ a hneď nato zareval ako besný pes, lebo si uvedomil, že žiadne okno nebude. Ani rozbité dvere. Strach manželky pred zlodejmi sa postaral o mreže, kovové spevnenia a bezpečné zámky .

„Zuzanaaa!!!“

„Rozvediem sa s tebou a teraz už naozaj!“ ozval sa slabý hlas z domu.

V okne sa zjavila ženská hlava. Unavená tvár, kruhy pod očami a malé sinky ako pozostatky väčších dávali tušiť, že ani ona na tom nie je najlepšie.

„Nikdy! Počuješ?! Nikdy!“

„To si myslíš ty.“

Zuzana smutne pozerala na tučného chlapa, ako jej poskakuje pod oknom, rukami chytá mreže a len krátke sčervenanie dávalo tušiť, že skúša ich odolnosť. Spotený, špinavý a s očami vypúlenými, až sa jej zdalo, akoby to bol niekto iný. Nie Jozef, to nemohol byť on. A ten alkohol, večne raziaci z neho, už akoby zacítila aj v dome. Striaslo ju.

„Slepá, bola som slepá....“, zašepkala.

„Už vypadni, počuješ? Dom je môj, všetko je moje, na moje meno! A ty nedostaneš nič! Ani tvoj podpis na rozvod nepotrebujem! Zmizni! Zmizni už konečne“ akoby jej krik dokázal zahnať zlých duchov, ktorí ju prenasledovali „zmizni!“ Po lícach sa jej skotúľali prvé slzy, nevedomky, nedali sa udržať, len sa liali a liali.

Jozef sa posledný raz rozhodol udrieť. Bolestivý úder, ktorý skončil na mreži, na mieste, kde sa vynárala ženina hlava, ho prebral.

Začal sa obzerať, túžiac chytiť niečo do rúk. Alkohol, najlepší by bol alkohol. Ale na ten nemal peniaze. Bolo treba niečo vymyslieť, takto to nechať nemohol. Rozbehol sa do šopy, zamknutej, ale nič iné ani nečakal. Vyvalil drevené dvere, chvíľu žmurkal, kým sa v tme objavili aké také obrysy.

Nič. Nebolo tu nič. Lopaty, motyky, rýle, nič čím by sa mohol dobyť do domu. Zanadával a keď nenašiel ani motorovú pílu, zahrešil ešte viac, poriadne si uľavil. Tá jediná bola jeho, naozaj jeho. Doniesol si ju od otca, ako dar. Otváral truhlice, vysypal proso i jačmeň, odtiahol vrecia a hľadal. Niečo, čosi, hocičo. Zaboril nohu do rozsypanej slamy a bolestivo zrúkol.

Sekera, narazil rovno do sekery. Starej, dlho nepoužívanej, lebo on sám ich vyraďoval, zbavoval sa ich.

Sekera! Ostrá, ešte stále ostrá! S tou by mohol...Nezaváhal a vracal sa k domu. Spanikáril a takmer sa prezradil, keď mu naproti vyšiel policajt. Mrcha jedna! Vypoklonkoval sa, robil zo seba debila, idiota, ospravedlňoval sa a všetko len preto, aby ho privolaná hliadka nechala odísť. Vodka už z neho vyprchala, čo mu teraz prišlo vhod, ale len čo sa vydal po ulici ani nevedel kam, fľaša mu začala chýbať. Zdalo sa mu, že bez pitia nemôže rozmýšľať, nepáli mu to. Peniaze, potreboval zohnať peniaze. Tie všetko vyriešia.

Ako démon, so sekerou v ruke, zlostným výrazom v tvári a v špinavom oblečení šiel dedinskou ulicou. Pohľady dedinčanov idúcich na ranné autobusy si nevšímal. Len ho viac utvrdzovali v tom, čo chcel urobiť. Nedovolí nikomu, aby sa mu posmieval. On sa vysmeje im. Všetkým. Aj jej.

Hneď ako sa dalo, zamieril to do lesa.

„Keď raz budeš potrebovať peniaze, sú tu stromy. To sú peniaze zadarmo.“

Otcove slová mu zneli v ušiach. Stále a stále, boli jediné, na čo sa upol, posledné spojivo s realitou, so životom. Pripadal si, že sa čochvíľa zblázni, ale pripadalo mu to správne. Musí urobiť to, čo má v pláne.

„Veď počkajte, všetci budete ľutovať“ a s touto myšlienkou vkročil do hory.

Kopec nad dedinou bol prázdny. Mŕtva, nahá planina. Zo zeme ako kýpte vytŕčali zoťaté kmene stromov. Zarastené napoly kríkmi, machmi, nahnité, už boli len spomienkou na čosi veľké, čosi, čo sa kedysi dvíhalo do výšky a vychutnávalo si stretnutie so slnkom také blízke, aké si žiaden iný tvor nemohol dovoliť. Kríky už začali svoju prácu, pomaly zakrývali stopy niekoho bezohľadnosti. Všetko naokolo už bolo len rumovisko. Cintorín, ktorý nikdy nebude mať pokoja, nikdy nebude mať úctu, ktorá by mu prináležala. Kríky sa vysekajú a zemi, tej ktorá neutečie spolu s vodou, vnútia starať sa o čosi malé, nízke a bezradné.

Jozef si dobre uvedomoval, ako to v dedinskom lese vyzerá. On sám sem chodil deň čo deň, vždy, keď sa dalo a bral si svoj podiel dreva. Tak ako ostatní. Bol z posledných, ktorý tu vyťažili duby, buky a nechcené hraby. Preto veľmi dobre vedel, že široko ďaleko nie je žiaden dosť veľký strom. Okrem jedného.

Zaklonil ruky za hlavu a z celej sily zaťal do dreva. Dedinský buk zapraskal. Zavzdychal, zaplakal, ale nik mu nemohol prísť na pomoc. A potom sa pridal ďalší úder a ďalší, s beštiálnou zúrivosťou, ktorá sa v Jozefovi prebudila. Ublížiť, byť silnejší a vychutnať si víťazstvo vždy, keď strom nezabráni sekere, aby mu vnikla do tela. Udrieť, ešte, ešte raz pocítiť to opojenie. On je pán, jedine on. Žiaden nehybný tvor mu nebude stáť v ceste.

Lial sa z neho pot, fľaky na košeli sa zlievali dokopy a kvapky padali na zem spolu s kúskami dreva.

Strom nebojoval. Neodhaľoval žiadne svoje uzly, neukazoval svoju silu a akoby sa celkom poddal osudu. Triaslo ním, listy a konáre sa chveli, chveli sa aj kríky všade naokolo, ale človek to nevnímal.

Prišla noc. Bol už napoly šialený, žil len pre jeden okamih. Sily, ktoré v sebe predtým nikdy nenašiel, sa zrazu všetky prebudili. Telom mu lomcoval neovládateľný živel, z úst mu šlo chrčanie, výkriky a nadávky. Oči svietili odrazom mesiaca, ruky ťali spamäti. Už len trochu, cítil to, vyňuchal ako stopársky pes.

Praskot. Pukanie, a neustály praskot, lámanie spojov so životom, všetko to sa prihrnulo strašne rýchlo. Nahlas, ako búrka, akoby všetko naokolo ožilo a revalo spolu so stromom.

Človek, ktorý si naposledy chcel obzrieť strom, si uvedomil svoju chybu. Rozbehol sa dole strminou, cítiac za chrbtom ťarchu neodvratnosti. Pošmykol sa na starom koreni, skotúľal a prevrátil na chrbát. Mesiac nad ním zakryla opacha, ktorá sa rútila rovno naňho, obor storuký mu zakryl akýkoľvek výhľad na svet.

„Pane neopúšťaj ma!!!“

Oberon napol všetky zostávajúce sily a skrútil sa. Posledné sekundy prežil v obrovskej bolesti, ale dokázal to. Dopadol vedľa človeka. Živého človeka.

Zbohom Oberon.