Nikdy nie je neskoro....

Nechápala.Vždy ku nej prišiel.Nikdy neklopal.Iba tak nepatrne na ňu natrafil a hľadel na ňu spod tých čiernych okuliarí.Minule ich dokonca ani nemal a usmial sa.Ten jeho úsmev čo ožiaril celý svet jej zrazu začal chýbať.Jeho kamaráti sa vždy pýtali tú istú vetu: A kto je tá?.On vždy odpovedal tie isté slová tak skalopevne: Neviem.Nejaká z kostola.Nechápala.Kde je teraz? , pýtala sa seba a pritom sedela doma na drevenej stoličke , ktorá sa pomaly knísala sem a tam akoby čakala kedy už príde jej posledná chvíľa.Držala ju tam zviazanú neviditeľnými povrazmi.Nechápala.Prečo tie hodiny ubiehajú tak pomaly?A ešte sú aj tak veľmi hlučné?Čakala a on stále neprichádzal.Prešli roky a do jej domu prišla stará babka , nevládna s paličkou ktorú v pravidelných intervaloch búchala o zem.Otvorila dvere miestnosti.Svojími krvavými očami sa pozrela na starú stoličku.Ešte stále sa knísala.Pozrela na hodiny.Stáli na trojke.Babka si tažko kľakla a začala plakať.Vytiahla starú vreckovku a začala hlasno smrkať.Starým vrzgotom sa otvorili za ňou dvere.Pomaly sa postavila.V srdci cítila strach otočiť sa.

Kto je? , zvolala len tažko s veľmi rýchlym dýchaním.

Tak som tu.Prišiel som.Tvoja láska a cit ma zavolali.

Naraz si to uvedomila.Otočila sa.

A nie je neskoro?

On sa na ňu usmial.Podišiel k nej a pohladil jej zvráskavenú tvár.

Nikdy nie je neskoro na sny..