Colin

Už bol večer, slnko zapadlo pred štvrťhodinou, ale svetla bolo ešte dosť. Len tiene zmizli. Pán v zelenom klobúku sa zamračil pri pohľade na hodinky. Potichu zahrešil, vylepil facku písaciemu stroju a posunul si stoličku bližšie. Úkosom ešte mrkol na visiaceho muža a odpľul mu pod nohy.  Pohľad mu spadol na množstvo pokrčených papierov, ktoré sa mu za celý deň nakopili okolo stola.

Vytiahol z vrecka cigaretu a s prvým vyfúknutím svoju pozornosť upriamil na klávesnicu.

... Odmalička ho lákali zvieratá. No zvlášť kone. Robieval im číro na hlavách a škrabal ich za ušami. Hlavne pre túto vášeň si  schôdzky s Colin dohadoval najčastejšie pri stajni. Aj v ten deň, keď ju požiadal o ruku. Zapletal jej vrkoč a za uchom jej prstom kreslil mapy. Ešte aj jeho smiech pripomínal erdžanie. - „Raz," - vravel jej - „raz budeme mať obrovský dom a pri ňom tak ... sto koní, a všetky ...

Ironicky sa uškrnul.

 - „Konina." - Vytrhol hárok zo stroja a skôr než ho nacvičeným spôsobom pokrčil, chvíľu ho mučil cigaretou. Zlostne ho šmaril po mŕtvom. Toho to však ani v najmenšom nevyrušilo z jeho sivého kľudu. Visel uprostred izby pokojne, akoby spal. Muž v klobúku vstal a začal sa prechádzať po miestnosti. Tu a tam nohou nervózne odsunul papierové obláčiky, čo sa mu plietli pod nohy.

V izbe sa už usadilo šero. Prešiel ku dverám a ledabolo cvakol vypínačom. Luster slabo zablikal. Pár sekúnd čosi kričal v šialenom tempe morzeovkou ale nakoniec sa ustálil.

- „Ty si myslíš, že sa teraz všetko skončilo, čo?"  - s vyčítavým povzdychom oslovil obeseného,

- „Dosral si všetko, čo sa dalo... Ale načo ti to budem hovoriť. Tebou to ani nehne." -

Ním to naozaj nehlo, tak doňho demonštratívne sotil. Do úderu vložil neľudskú trpkosť. Lano sa flegmaticky rozvŕgalo.   

- „Visíš si tu ako štangľa salámy po záruke. Lebo ty si naozaj po záruke. Celých tridsať rokov. Tridsaťjeden" - opravil sa, keď si všimol, ako sa na neho mŕtvy díva. Díval sa tak aj potom, čo sa muž v klobúku zúrivo zviezol nazad na stoličku.

... Čoskoro uveril, že je dieťaťom štasteny. Úžasné zamestnanie, milujúca žena a druhé dieťa na ceste. Jediné, čo ho mrzelo bol fakt, že kôli svojej rodine zanedbával prácu a kôli práci rodinu. Na koníčky jednoducho nezostal čas. Ale svoju vytúženú stajňu nakoniec získal. Pod kapotou nablýskaného Tiburona funelo nie sto, nie dvesto, ale vyše dvestošesťdesiat koní. Colin z toho bola namäkko. V tom aute už po týždni nebolo miesto, kde by sa neboli milovali. Zvykli tam stráviť celé hodiny ...

            Z celej sily tresol po stole. Zožmolil hárok s nedopísanou vetou a očervenel od hnevu. Pohľadom sekol po mŕtvom.

- „Tak teraz to vyzerá, akoby ste boli ideálny pár. Vzorná rodinka, takí ste sa chceli zdať. Hovno! Koho tým chceš oklamať?" - Z jeho hlasu sršala nenávisť. - „Kedyže ti na to prišla? Pred rokom? Dvoma? Skurvený sukničkár, to si bol! To ty si ju k tomu dohnal. Myslel si si, že by na to neprišla?"-

Nezmenený výraz na obesencovej tvári a slabé vrznutie povrazu považoval za zápornú odpoveď. Zelený klobúk sa teraz až natriasal od zlosti. Na čele mu navrela žila a dych sa mu bolestne prehĺbil.

- „Tu a tam, raz za týždeň, menšia "podniková porada", občas zbytočné nadčasy, čoraz častejšie služobné cesty. Ale ona nebola hlúpa kobyla. Nenechala si zalepiť oči, to nie." -

Zvrtol sa nazad k písaciemu stroju a nasunul doň ďalší papier.

... - „Kde si bol?" - ozval sa už od dverí krik prerušovaný zachrípnutými vzlykmi. - „Tak kde si bol, ty hovädo?" -

Chlap zavesil kabát na vešiak a chlácholivo sa otočil k manželke - „Veď som ti večer vravel, že dnes sa v práci trochu zdržím. Musel som..." -

Colin mu skočila do reči - „Do tretej ráno? To je tvoja predstava "trochu"?" -

Ako tam tak sedela na schodoch, len v nočnej košeli, strapatá a uplakaná, sčervenané oči jej žiarili.

- „Miláčik, máme toho teraz v kancelárii veľa, nedalo sa inak." - prikľakol k nej a snažil sa ju upokojiť.

Colin sa mu vytrhla a precedila cez zuby - „Už ani neviem, ako vyzeráš. Tvoje deti vyrastajú bez otca. Ako je to dávno, čo si ma pobozkal? Tak úprimne!" -

Rozvzlykala sa s tvárou v dlaniach. Manželovi stislo srdce. Uvedomil si, že nesmie dovoliť, aby mu to prerástlo cez hlavu. Dnes ešte nie. Zadusil v sebe výčitky svedomia. Po chvíli sa oboril na Colin:

- „Ty si pila!" - Ani sa naňho nepozrela. Ďalej tíško kvílila a z nosa sa jej pustila ťahavá sviečka. Muž sa postavil.

- „Ty si opitá! Spila si sa a teraz trepeš sprostosti. Tak, len aby si vedela,"- naklonil sa k nej a prstom jej nadvihol bradu, aby jej videl do očí. Zvýšil hlas. 

- „kým ty tu celé dni sedíš na riti a pozeráš tie svoje sprosté seriály, kým z teba kysne obyčajná kuchynská sliepka, ja sa idem zodrať v práci, aby sme sa mali dobre..."- hlas prešiel do kriku. Rozhadzoval rukami a kládol dôraz na každé slovo.

 - „Ja driem celé dni na to, aby si naša rodina mohla dovoliť tento luxus. To ja som ten, ktorý pomaly nevidí svoje deti. A jediné, čo ma po náročnom dni doma čaká je naliata ženská a žiarlivostná scéna!"

- Zhlboka sa nadýchol. V duchu narátal do desať a chlácholivo sa privinul k manželke. Objal ju.

 -„Colin, neplač. Zajtra si vezmem dovolenku a budeme doma. Celý deň. Sami ...

            - „Pridlho si ju vodil za nos," - zasipel muž v zelenom klobúku a chrbtom dlane si pretrel oči. Cez zavreté okno doliehali do izby tlmené zvuky nočného mesta. - „Tri roky. Celé tri roky si hazardoval, a vždy sa ti to prepieklo. Colin pila čoraz viac, a tebe to vyhovovalo, lebo opitá sa s tebou nevládala hádať." - 

Vyklepal z balíčka poslednú cigaretu. Trasúcimi rukami si ju pripálil a už nevládal zadržať nápor trpkého smútku. Cez vykrivené pery len vykĺzlo - „Hnusí sa mi tento kurvenloch." -

Pokrčených papierov na zemi bolo čoraz viac, hoci už dobrú hodinu nepridal ani jeden. Akoby ich viedla akási kolektívna vôľa, zhromažďovali sa okolo písacieho stola. Každou minútou pribúdali a kopili sa. Muž v zelenom klobúku cez slzy klepal ďalej. 

... - „Vypadni!" - Colin tackavo pobehovala po dome a zhadzovala všetko čo videla, obrazy, vázy, prevracala stoličky. Zvuk rinčiaceho skla sa miešal s krikom vystrašených detí. On sa jej márne snažil dohovoriť, Colin nedbala na nič, neartikulovane vykrikovala:  

- „Ty kurevník, bezcharakterná sviňa! Viem o všetkom, aj o tom bytíku v meste. Vypadni!" - Začkalo sa jej...

            Luster začal mihotať, párkrát ešte zakašľal a zhasol. Izba sa ponorila do polotmy a obloha vonku nabrala prvé známky svitania. Hora z papiera teraz siahala mužovi takmer po plecia no ten písal ďalej. V šere sa črtala len jeho sinalá tvár a pery, kŕčovito držiace dávno vychladnutý ohorok.

...Sedel som v kresle v obývačke. Je to už hodina, čo Colin vzala Tiburona a odišla s ďeťmi k matke. Vysoká lampa osvetľovala pohromu, čo po sebe v záchvate zúrivosti zanechala. Zrazu sa mi pred očami premietol ako film celý život. Na kone som už dávno zabudol, ale teraz som ich nemohol vyhnať z mysle. Spomienky sa mi mihali pred očami, živé akoby mi ich niekto premietal priamo na sietnicu. Zrazu som si uvedomil, že ma práve opúšťa jediný človek, ktorého som kedy miloval viac ako jazdectvo.  Nemo som sa díval pred seba. Cítil som sa ako bábka v divadle, ktorej niekto prerezal šnúry. Akoby som precitol zo šialeného sna. Premkol ma strach, túžil som niečo spraviť. Nakopnúť hodiny, aby šli opačne. Vysypať minulosť a vrátiť sa tam, kde sme mali byť. Kúpiť farmu, a s Colin a chlapcami chovať kone. Áno, tak sme to chceli. Zajtra... Začneme nový život.

***

Chyžná Marta v kvietkovanej zástere opatrne odomkla dvere a vstúpila do bytu. Chodila sem trikrát do týždňa pred školou, poutierať prach, zaliať kvety, a umyť dlážky. Bola to vďačná robota, pretože v byte sa väčšinu času nik nenachádzal, a tak si mohla občas v kuchyni vyložiť nohy na stôl  a vychutnať si potajomky cigaretu pri pohľade na mesto z najvyššieho poschodia.

Pospevujúc prešla do spálne, a pootvárala okná. Opretá o parapet vdychovala ranný chlad. Vtom začula z pracovne slabé erdžanie. Ani nie erdžanie, skôr taký chorý zachrípnutý smiech. Martu zamrazilo. Mimovoľne nahmatala svoj krížik, čo nosievala od detstva na krku. Vzápätí sa zahanbila. Dospelá žena, za akú sa považovala vo svojich sedemnástich rokoch, nemôže podľahnúť vlastnému strachu. Veď sa jej to určite len zdalo, alebo to bol len nejaký hlúpy vták. Aj napriek tomu však chvíľu váhala, či sa tam má ísť pozrieť. Bola presvedčená, že je vo veľkom byte sama, no aj tak pri otváraní dverí zatajila dych.

Pri pohľade do pracovne sa rozosmiala. V duchu sa vyhrešila, že je ako stará baba. Veselo vstúpila do izby. Na písacom stole hneď vľavo pri dverách jej pohľad upútal vytrhnutý kus novín. So záujmom ho vzala do ruky:

Tragická dopravná nehoda sa stala v piatok večer okolo 22:00 na ceste tretej triedy desať kilometrov od Grenhamu. Hyundai Tiburon, ktorý viedla 29-ročná matka s dvoma synmi, 7-ročným a 3-ročným, v plnej rýchlosti narazil do betónového stĺpu nedeľako žrebčína Littlelate. Deti boli na mieste mŕtve, vodička podľahla zraneniam pri prevoze do nemocnice. Podľa predbežných zistení bola pred nehodou pod vplyvom alkoholu, škoda na...

            Zase ten smutný smiech. Marta od ľaku nadskočila a zavrešťala. Bleskovo sa otočila za zvukom a zostala stáť ako paralyzovaná. Kričala. Vo vzdialenejšom rohu miestnosti visel zo stropu za vlečné lano domáci pán. Tradičný zelený klobúk mal zarazený nabok.

            Marta pološialená od strachu vybehla z pracovne, preletela chodbu a s hysterickým jakotom sa rútila dole schodmi. V ozvene na schodišti doznievalo tiché erdžanie.