...doktríny, ktoré ťa rozplakali

..kvapky dažďa sa tlačili do uplakaných očí,

elementárny pocit úzkosti stúpal...silnel,....prepätie!!!

Pád!!! Pád do hĺbok tak neskutočne dalekých...pád bolestivý ako sto rán do živého mäsa...lámanie kostí...

to bol pohľad, ktorý podnietil ťa skloniť sa až k zemi a utietať vlastnou tvárou pot krvi...pot vykúpenia, lásku, čo padala ako perly na zem...a nik vtedy nepočul výkrik, ktorý sa ponúkal šíremu svetu...

mohli brať ako zo žriedla...piť vodu, čo dávala roky, chvíle, dni a hodiny...drahocenný odsýpajúci sa čas...ten, čo nás tak všetkých poznačil...

vystreté ruky čakajúce na dary...na pomoc, ktorá by sa sama vtrela do tieňov hriešnych duší?!

Preboha nie!!!

- - -  - - -  - - -  - - -  -

...porcelánová tvár...a rany väčšie ako tie, ktoré ti uderia zámerne...

a ticho ťa liečilo...ticho, ktoré nádejným šepotom uhladilo duny náreku...

i keď chaos, prúdiaci ako búrka okolo teba zastavil sa v kolobehu dní...

tá hodina bola len zámienkou , ukážkou iluzionistického divadielka...

no podstata, tá bola ďaleko pred dokončením...

"Stabat Mater"...ktosi raz povedal....a ja dnes viem, že to tak nebolo...

ležiac nehybne v prachu, čo raz sám diabol pošliapal svojou pätou, zvinula sa žena pod drevo, na ktorom celý svet zakladal svoje ideály...na ktorom uplakané oči našli lúč tepla a spoločnosti v samote, kde prúd horúceho omamného nápoja stekal až k samotnej zemi, ktorú vytvoril zajatec svojho trojitého "ja"...

a ty ?

Stabat Mater...stála a hľadela na kus zo svojej podstaty...ako smrťou zabíja ..aby mohol vstať...

Pád! Pád pre teba sa stal len letmým začiatkom tikotu hodín...v ktorých presýpal sa práve ten piesok, ktorý pohltil tvoje krvavé slzy...