MALÉ KRÍDLA

Počúvam monotónne kvapkanie vody. Kvap - kvap - kvap...s presnou pravidelnosťou vrážajú do umývadla. Mám zatvorené oči, no predstavujem si kohútik a z neho kvapkajúcu vodu. Paradoxne ma upokojuje, aj keby ma asi mala viac rozhádzať. Je mi na tej dlážke chladno, no akoby som chcela trestať svoje telo...nie...už zase som pri tom. Na malú chvíľu sa mi podarilo zabudnúť, na chvíľu nemyslieť, prečo ležím na studených kúpeľňových kachličkách, odkedy som prišla domov. Chcela by som sa pohnúť, no som na to vnútorne príliš slabá. Cítim sa, akoby ma zbili. V hale počujem tiché kroky. Je doma. Nie...ešte nie...chcem zastaviť čas, svet...Stisne kľučku...je však zamknuté.

„Simonka...deje sa niečo? Si v poriadku?" lomcuje kľučkou a ja nie som schopná vstať, ani hovoriť.

„Simonka...moja...odpovedz mi." Asi podvedome čakám, kedy rozbije dvere.

„Som v poriadku." Hlas vo mne je taký cudzí, studený, nie môj...akoby už nič nebolo moje.

„Otvor...čo sa stalo?" nevzdáva to. Chcem, aby odišiel, nechal ma tak. Nedokážem sa dívať do jeho očí, povedať mu to a sledovať jeho smútok. Nie...nemôžem. Pomaly si prikladám ruky na uši, akoby som nechcela nič počuť. To, že si rozumieme aj bez slov, má aj nevýhody. Hoci ho nepočujem, viem si ho predstaviť. A to bolí...

„Moja...prosím..." túžim, aby ma držal vo svojich silných rukách, len tak bez slov, aby sa nepýtal a ja, aby som nemusela hovoriť. Už nikdy...nič...Pokúšam sa pomaly posadiť a opatrne odomknem. Neznesiem ani jediný jeho pohľad. Okamžite skloním hlavu. Vojde dovnútra a kľakne si ku mne na zem. Chytám sa ho ako záchranného lana a mám pocit, že už nikdy v živote neprestanem plakať.

„Simonka...čo je?...hovor so mnou.." cítim ako ma hladká po tvári. Plač otriasa mojim telom, až kým úplne nezoslabnem. Visím na ňom ako bábika z handier, snaží sa ma tíšiť. Bolia ma oči, srdce, duša i celé telo. Cítim sa prázdna, prázdna schránka pre dušu, nič viac. Cítim sa vinná...aj keď to nie je ničia vina. Už nenalieha...sedíme v tichu. Bez toho aby som si to uvedomila si objímem brucho. Je to taký studený pocit.

„Už nie je..."šepnem...zdá sa mi, že ani ja sama som to nepočula. Nič nepovie, vezme moju tvár do dlaní a ten pohľad mi povie viac ako slová. Díva sa do mojich očí a hovorí so mnou, hoci jeho ústa mlčia. Zrazu si ma k sebe pritisne, tak silno, akoby chcel so mnou splynúť. Viem prečo to robí. Drží v sebe vnútorný plač ako každý muž, no na moje prekvapenie cítim na tvári jeho slzy. Tiché slzy, ktoré akoby plakal za mňa. Príliš sme si zvykli na tú myšlienku, na tú radosť...Človek by sa nemal tešiť priskoro...trvalo to tak krátko...Otvorenými dverami sa dívam do obývačky. Hoci nesvieti svetlo, v tme izby jasne rozoznávam črty prázdnej detskej postieľky....

Ticho v spálni krájajú hodiny. Minútu po minúte...celú noc. Ležím v tej istej polohe v akej ma Jakub opustil. Ležím na bruchu tesne vedľa neho a dívam sa mu do tváre. Zdá sa mi, že už nikdy nebudem schopná zatvoriť oči, či spať. Boli sme hore dlho, potom zaspal...ja nie...Sledujem každý centimeter jeho tváre. Dýcha pokojne, pomrví sa a vlasy mu padnú do tváre. Opatrne mu ich odhrniem. Minúty kruto krájajú ďalej. Prinútim sa vstať a zídem do kuchyne. Vyhýbam sa pohľadu do zrkadla. Nemôžem sa pozrieť do vlastnej tváre. Rozhliadnem sa po byte. Už tu nie je nič, čo by ho pripomínalo, hoci ho jemne vo vzduchu stále cítim. V bruchu ma tak čudne pichne. Prázdna... prázdna...hučí vo mne. Prejdem k oknám a odtiahnem závesy. Keď už nemôžem spať, aspoň budem trochu užitočná. Postavím vodu na kávu a natieram chlieb. Hodiny ma presvedčia o tom, že Jakub každú chvíľu vstane. Neviem kedy prišiel, že som ho nepočula, no odrazu len stojí za mnou. Drží ma zozadu okolo pása a dýcha vôňu mojich vlasov. Jeho ruky objímajú moje brucho a obaja, aj keď sme ticho, myslíme na to isté. Je to neskutočné, že sme tak spojení nejakou zvláštnou vnútornou rečou.

„Moja..." otočí si ma k sebe. Vnímam jeho oči ešte poznačené spánkom. „Mohla si ostať spať. Nemusela si vstať kvôli mne." Cítim jeho ustarostený pohľad na mojej tvári.

„Nespala som." Šepnem. Pokrúti hlavou.

„Nechcem ťa dnes nechať samú, ale musím ísť do práce."

„Ja to zvládnem." Neviem, či presviedčam jeho alebo seba.

„Vezmem si koncom týždňa dovolenku a niekam pôjdeme. Niekam preč." Tisne si ma k sebe. Nevnímam, čo hovorí, vnímam len vôňu jeho tela a premýšľam ako prežijem sama tento deň...a tie ďalšie, čo prídu po ňom.

Niečo sa stalo, niečo sa zmenilo, možno ja sama. Neviem to vysvetliť a tak strašne to bolí. Neviem prečo robím to, čo robím, prečo ubližujem jemu aj sebe. Začalo to včera v noci. Objal ma a v tme hľadal moje pery. Akoby sa vo mne niečo rozbilo, niečo ostré a ja som nemohla...odstrčila som ho. Chcel len moju blízkosť, aj on sa trápil, aj jeho to bolelo. Rozumela som...len som z nejakého zvláštneho dôvodu odmietla podľa toho konať. Prinútila som ho odísť zo spálne. Cítila som sa sama pred sebou zle. On spal v obývačke a ja som spala v spálni. Hoci spánok je príliš silné slovo. Vedela som, že nespí. Veď ani ja som nespala. Cez okná sa pomaly predieralo denné svetlo. Potrebovala som kávu a tak som zišla dole.

Sedel za stolom, tvár mal ukrytú v dlaniach. Pozrel na mňa, uhla som pohľadom, nemôžem sa pozerať na to ako trpí...aj mojou vinou.

„Nemal si byť už v práci?" môj hlas bol taký meravý, studený.

„Prečo ten tón? Čo sa stalo? Urobil som niečo zle?" rozčuľovalo ma všetko, čo hovoril, čo robil, jeho blízkosť. Chcela som trpieť sama, možno viac, ako by som mala. Prišiel ku mne a skúsil sa ma dotknúť. Bola som rýchla ako mačka, okamžite som odskočila.

„Prosím...nedotýkaj sa ma." nepozerala som mu do očí.

„Simonka..." nechápal...vlastne ani ja. Nezniesla som jeho dotyky, jeho slová, pohľad. Zabíjalo ma to zaživa.

Zamkla som sa v kúpeľni a čakala kým odíde. Hovoril so mnou cez dvere, pokúšal sa zistiť, čo sa stalo, prečo to robím. Neodpovedala som. Keď odišiel, klesla som k dverám a rozplakala sa. Vzďaľovali sme sa jeden druhému. Nechcela som to takto, len som nedokázala byť s ním...

Mlčky som si balila veci. Prešli dva dni. Dva tiché, trpké dni. Jakub sa už nepokúšal dostať sa cez moje brnenie. Rezignoval, hoci som videla a vedela, že ho to ničí. Presťahoval sa na noc do obývačky a ja som ostala v spálni. Nezvládali sme to...

Na posteli ležali prospekty chaty, ktorú zaplatil na víkend. Zdala sa mi zbytočná, no nechcela som mariť jeho pokusy. Na obrázku bola malá drevená chatka v samom „lone prírody". Lúka, lesy, ticho...jednoducho Tatry. Sadla som si na posteľ a dívala sa na farebné obrázky kopcov zasypaných snehom. Teraz začiatkom leta bude sneh len úplne hore. Bude tam krásne...bolo by tam krásne...opravila som sa....za iných okolností. Znova som si priložila ruku na brucho. Toľko toho zmenilo...to dieťa, ktoré sa nikdy nenarodí. Postavilo medzi nás múr...vlastne aj ja sama. Pohľad mi padol na fotku v drevenom ráme. Fotili sme sa už tak veľmi dávno. Mala som ešte svoje dlhé vlasy. Už to ani nebola pravda. Jakub vedľa mňa žiaril šťastím, objímal ma a ja som ešte aj teraz cítila to zvláštne mrazenie, keď ma kvôli tejto fotke vzal do náručia. Fotka vedľa nej nebola taká stará. Mala niečo cez rok. Spontánne šialené rozhodnutie, keď sme sa v jednej malej tatranskej dedinke vzali. Sama neviem, ako k tomu došlo. Len to zrazu bolo a ja som z úradu vychádzala ako Jakubova manželka...

Sklonila som hlavu. Boli sme takí šťastní. Toto sa však už nedá zvrátiť, zmeniť, či vymazať...už to nie je také ako predtým. Nechcela som to Jakubovi povedať, dokonca aj mne samej bolo pri tej myšlienke zle, no nemohla som už takto ďalej žiť. Tento víkend v Tatrách bude posledný, ktorý strávime spolu. Nikdy by som si nemyslela, že o tomto budem vôbec uvažovať a zrazu je to pre mňa hotová vec. Tak veľmi ho milujem, tak veľmi, no musím ho opustiť skôr, kým nás oboch zničím.

Svitalo. Prehodila som si cez seba sveter a vybehla na balkón. Chcela som stihnúť východ slnka. Opretá o drevené vyrezávané zábradlie som sledovala ten výjav. Bolo slabé, vychádzalo spoza skál, tak pomaly a nežne, osvetľovalo vrchy kopcov a lialo sa do dolín. Videla som to už toľko krát a vždy ma to dokázalo dojať. Obzrela som sa cez plece. Jakub ešte spal. Hoci sme spali v jednej posteli, boli sme ako dvaja cudzinci žijúci vedľa seba. Potichu som prešla cez spálňu a tak, aby som ho nezobudila, vyšla som von. Po schodoch som zbehla do predsiene, obula si topánky a vyšla z chaty. Chvíľu som len stála v tráve mokrej od rosy a zatvorenými očami zhlboka dýchala ten čistý vzduch. Otvorila som oči a kráčala som po chodníku až do lesa. Hmla ma objala studenými prstami a ťahala hlbšie do svojho vnútra. Nebol tu nikto okrem mňa. Dívala som sa okolo seba a fascinovala ma tá spleť farieb, hmly a rosy, ktorá vytvárala zvláštne obrázky zachytiteľné iba očami...

Kráčala som hlbšie a hlbšie do lesa, bez myšlienok, v tichu, v ktorom sa mi nechcelo ani uvažovať, keď som si uvedomila, že som zišla z chodníka. Musela som zapojiť svoj orientačný zmysel. Chvíľu to trvalo a ja som sa čudovala, ako ďaleko som za ten krátky čas zašla. Jakub už pobehoval okolo chaty, bledý od strachu.

„Bál som sa o teba. Prečo chodíš sama do lesa?" to nebola výčitka, vedela som, že sa o mňa bojí.

„Som v poriadku. Neboj sa. Viem sa o seba postarať." Prešla som okolo neho a vošla dnu. Ostal stáť a neveriaco sa mnou pozeral. Nepomáhala som mu hľadať našu spoločnú cestu, miesto toho som od neho utekala.

Sedeli sme oproti sebe. Pila som čaj a dívala sa pred seba. Bolo to neznesiteľné. Nenávidela som sa zato, ale nedokázala som sa dlhšie tváriť. Bolel ma každý jeho letmý dotyk, každý pohľad, každý pokus priblížiť sa ku mne. Nevzdával to a ja som sa cítila stále horšie.

„Asi by sme sa mali rozviesť." Tie slová zo mňa vypadli a zostali visieť vo vzduchu medzi nami. Od prekvapenia otvoril ústa.

„Prosím? To...myslíš vážne?" Díval sa, akoby videl ducha, aj keď paradoxne na nich neveril.

„Myslím." Liezlo to zo mňa ťažko, ale nedalo sa nič robiť. Bola to moja vina, bolo to vo mne, nenávidela som sa zato, cítila som sa sama sebe odporná, akoby som už ani nebola ženou...

Prisadol si bližšie ku mne a prinútil ma dívať sa mu do očí. Vytrhla som sa a vstala tak prudko až som prevrhla stoličku.

„Nechaj ma! Nedotýkaj sa ma! Nedokážem už ...nevládzem...pozerať sa na teba...byť s tebou...stále to mám pred očami...neviem s tým žiť!" kričala som do ticha izby. Klesla som na zem a dlaňami si zakryla oči. Klesol ku mne a snažil sa ma objať, hovoriť so mnou, no každé jeho slovo mi rezalo vnútro.

„To nemôžeš....nie...nemôžeš ma opustiť...zvládneme to...zvládneme" hovoril rýchlo a nesúvisle. Zabíjalo ma to a nemohla som dýchať. Snažila som sa vytrhnúť a tak sme spolu chvíľu bojovali na zemi. Bála som sa, lebo som vedela, že toto sa už nevyrieši. Nikdy. A nezmení to ani Jakub svojimi slovami. Nič a nikto to už nezmení.

„Pusť ma...nerob to ťažšie ako to je!" Vytrhla som sa a bežala preč. Nechala som ho tam samého.

Vybehla som von do tmy. Civela som do tmavého lesa a túžila som bežať, bežať a nikdy sa nezastaviť, stratiť sa zhltnutá nocou, zomrieť v jej tmavom náručí, lebo nedokážem žiť s pocitom, že som prišla o dieťa. Nepremýšľala som už. Rozbehla som sa do tej hustej tmy a zastavil ma až koreň starého stromu. Stratila som rovnováhu a tvrdo dopadla na zem. Na chvíľu sa mi zatmelo pred očami.

Prebrali ma Jakubove ruky. Uvedomila som si, že ležím v posteli a izba je osvetlená iba sviečkami. Chcelo sa mi plakať, no pri každom, hoci malom pohybe ma zabolela hlava. Jakub bol tu. Skláňal sa nado mnou a nežne mi odhrnul z tváre vlasy. Díval sa mi do očí a mlčal. Odrazu som mala znovu ten pocit, akoby sme sa vedeli rozprávať očami. A v tých jeho som celkom jasne čítala.

„Neopúšťaj ma...ja ťa nedokážem stratiť."

V tej chvíli som si uvedomila, že ho nedokážem opustiť. On je môj osud, môj život, môj svet. A hoci sme o niečo prišli, máme jeden druhého. A ja...ja ho tak nekonečne ľúbim. Nedokážem prísť o jeho oči, o jeho tvár, jeho objatie, jeho úsmev...Cítila som, že chcem niečo povedať, ale akosi som nemohla. Musel to však zázračne vycítiť. Sklonil sa ku mne a opatrne sa dotkol perami mojich pier. Pozrel sa na mňa zo strachom, či ho zastavím.

„Tak veľmi ťa ľúbim..." nemohla som rozprávať, moje pery sa len hýbali, ale on vedel, čo chcem povedať.

„Aj ja teba." Pohol perami.

Zatvorila som oči a vychutnávala si jeho bozky, ktoré boli stále silnejšie. Cítila som, ako sa jeho ruky pomaly dostávajú cez moje brnenie. Znova ma prevedie peklom a spáli vôňou ohňa...

Svitalo. Stála som na balkóne a opájala sa krásnym výhľadom. Bolo mi trochu chladno, no nechcela som ísť dnu. Potrebovala som sa sama so sebou zmieriť s tým, že je preč...že ho už nemám... Obzrela som sa cez plece. Spal pokojne a dlhé vlasy sa mu rozlievali po nahom chrbte. Nevedela by som bez neho žiť...nevedela...V tej chvíli akoby vycítil, že sa naň dívam, pomrvil sa a otvoril oči. Telepatia a zázračná chémia stále fungovali. Vošla som dovnútra a snažila sa zohriať v jeho náručí.

„Mala som krásny sen." Povedala som do ticha.

„Aký?"

„Bolo to dievčatko." Šepla som a z očí sa mi spustili slzy. „Malo tvoje oči..."

Pobozkal ma, privinul si ma k sebe a ja som pokojne zatvorila oči.