Príbeh vytrhnutý z kontextu, alebo Aká som ja hysterka

Bude to príbeh vytrhnutý z kontextu. A bude to príbeh skutočný.

   Že stačí pár pivečiek, pár koňačikov a stĺpik v ceste a stáva sa zo mňa hysterka. Tých pár pív neležalo v mojom žalúdku a nekolovalo v mojom krvnom obehu. Fičal na nich môj  muž.  Pevný postoj, rozpažené ruky - v lakťoch zalomené - akoby niesol rolky kobercov. Intenzívne žmurkanie a chichúňanie nasvedčovalo, že chlapec to už trochu prepískol. Ale nech sa baví...povedala som si vtedy

   A že : „Ďuri, daj si, šak sa nepozerá." - bolo by to trápne odmietnuť. No a keď sa už mladá nepozerá, treba stihnúť veľa. Ale mladá, aj keď v kúdoli vlastnými pľúcami vyprodukovaného dymu - všetko vidí, všetko počuje. Nepríčetne odpovedá deťúrencom na otázky a naťahuje pozornosť k potľapkávacúcej sa a hlasno šepkajúcej partičke - skupine poprehýnaných chlapov - tváriacich sa, že grilujú zajačie nohy.

  „No dievča moje, ty akoby si mamke z oka vypadla, sleduješ toho svojho muža, ako pastiersky pes kravy na paši..." Sledovala som tú jeho podguráženú, alkoholom bordovú tvár a kŕčovitý úsmev a oneskorené chichúňanie na „vtípkoch" pri grile. Že: „Haste na mne cigarety", alebo že: „Poďme si ukladať na hruď rozpálené brikety". Už som ho videla s tým jeho priblblým úsmevom behať po žeravých uhlíkoch, ale chvála pánu bohu - ostal iba pri úsmeve.

  Naša partia rozdelená na ženy -  matky, ženy - zatiaľ len manželky, a ženy - s partnerom bez papiera - sa bavila dosť chaotickým a zipsoidným spôsobom. Striedavo sme riešili otázky zútulňovania našich obydlí, o chvíľu sme už naháňali deti - aby nespadli do vodnej nádrže, a pomedzi tieto činnosti sme ešte stíhali očami kontrolovať toho „svojho". Ha a že prečo ženy toho stíhajú toľko naraz....povedala niektorá z nás a ja som to nebola...

  Ja som s neurčitou predtuchou vydymovala všetky matky , manželky a frajerky. A plnila predpripravené ohnisko ohorkami.

  Konečne sa pri mne objavila „Bordová tvár" a ja som mohla začať vyšetrovať. Koľko toho vypil, aké druhy skombinoval, či mu nie je zle, či nebude grcať...ale najhorší fakt bol - a na ten som otázku nedokázala ani sformulovať - že Bordová tvár mal ísť preparkovať auto, aby uvoľnil cestu manželom, manželkám a deťom..

  A je to tu, nadišiel čas odchodu rodiniek s potomkami. A nakoľko sme stáli autom „dole hlavou", pred nami - auto drahé a dokonca firemné - cúvnuť som si netrúfla, nuž pristúpil k činu môj muž - hrdina. Naširoko si sadol za volant, na moje veľké prekvapenie, na prvý raz naštartoval, čo ma už neprekvapilo, bez spojky sa pokúsil zaradiť spiatočku a pozerajúc sa vpred začal cúvať, a robil tak dovtedy, kým ho nezastavil neústupčivý stĺpik...a zlý zvuk.

  A to už som pri konci môjho rozprávania. Predtucha sa naplnila. Veď sa predsa muselo stať niečo zlé. Tušila som to... A hystericky som gestikulovala pri preliačených poškrabaných dverách. Takú by som mu „zavesila" - ožran jeden nezodpovedný...vyplašila som tým krikom deti a rozplakala ich do nezastavenia...takto zhumplovať auto...ešte aj teraz sa od zlosti trasiem.

   Nuž - toto bol môj príbeh vytrhnutý z kontextu, o mojej predtuche, hystérii, a neschopnosti vysporiadať sa s „osudom"

   Veď keď som to tušila, bolo to už vopred dané, nie?